Ladislav Mednyánszky

„Stimmung“ „To je pocit, ktorý sa takpovediac objavil ako obraz pred mojimi očami, keď som si predstavil Stimmung, čo môže byť pred vchodom do kostola...; Stimmungen des Vorfrühlings; ... poľná studnička s napájadlom, na ňom dva havrany. Všeobecná Stimmung je predjarná, všade vidno topiaci sa sneh; ... čo treba ešte urobiť do konca mesiaca? ... niekoľko jarných Stimmungov podľa prírody.“

V deväťdesiatych rokoch sa jeho tvorba uvoľňovala a oboznámenie sa s impresionizmom viedlo k ešte výraznejšiemu vyjasneniu palety. Často experimentoval na hranici svojich výrazových možností. Toto tvorivé obdobie bolo blízke symbolizmu a dekadencii so secesnými prvkami. Prehlboval sa jeho záujem o filozofiu, budhizmus a teozofiu, ktoré zamýšľal istým spôsobom zapracovať do svojich diel. Časom pribudli expresívne ťahy štetca a energický spôsob maľby a v prvej dekáde 20. storočia aj expresívne poňaté maľby.

Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako frontový maliar a vytvoril celý rad umelecky náročných a strhujúcich výpovedí o zmysle a hodnote ľudského života. Celý život ho priťahovali katastrofy, či už spoločenské alebo prírodné. Na jednej strane ho fascinovala veľkoleposť a sila prírodných živlov, na strane druhej mal hlboký súcit s trpiacimi. Na fronte však nezobrazoval víťazstvá a krvavé boje, chcel ukázať následky vojny, žiaľ a bolesť za bojovými líniami a obyčajné ľudské trápenie. Často sú to zúfalé výrazy bezbranných a zmrzačených, vojaci pri oddychu a bežnej činnosti, mŕtvi splývajúci s prírodou, kde sa ich obeť zdá byť úplne zbytočná, zajatci, dlhé rady poľných vojenských vozov. V tomto období vrcholí aj jeho figurálna tvorba, keď sa rad vydedencov a tulákov premieňa na širokú masu bezbranných a zúfalých ľudí.

Ladislav Mednyánszky patril medzi umelcov, v ktorých tvorbe bola rovnako zastúpená krajinomaľba a figurálna maľba. Spočiatku jednoduché figurálne štúdie, v ktorých sa snažil o zobrazenie typickej, príznačnej vlastnosti človeka, dotiahol k sugestívnemu, expresívnemu výrazu tváre, najmä očí, ktorý vypovedal o celom osude a údele zobrazeného. V neskorších obdobiach zapojil do výrazu celé telo, vďaka čomu dosiahol expresívny až gestický charakter maľby, ktorý objavila a ocenila až mladšia umelecká generácia.

V histórii uhorského maliarstva existuje len málo príkladov, kde umelec tak dôsledne a aj pomocou písomnej sebareflexie – denníkov – vytvára, pretvára a sleduje vývin vlastnej tvorby. Mednyánszky skúmal rôzne možnosti nielen prakticky, ale venoval sa im aj teoreticky. Ustavične si kládol otázky týkajúce sa umenia, maliarstva, jeho zmyslu, vlastnej úlohy v (nielen umeleckom) dianí. Vytváral si vlastnú predstavu o svete a z okolitého sveta prijímal to podstatné, čo do tejto predstavy organicky zapadalo. Jeho denníky sú mimoriadne presvedčivým svedectvom o jeho zmýšľaní, dobe, umení a ľuďoch na prelome 19. a 20. storočia.

Narodil sa 23. apríla 1852 v Beckove a bol pokrstený ako Ladislaus Josephus Balthazar Eustachius von Mednyánszky. Do roku 1863 vyrastal v Beckove v rodinnej kúrii, neskôr v rodinnom kaštieli v Strážkach. V rokoch 1864 – 1865 ho súkromne vyučoval rakúsky maliar Thomas Ender, ktorý mu neskôr posielal aj sadrové modely a iné pomôcky. V rokoch 1872 – 1874 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. Alexander Strähuber, prof. Otto Seitz) a v rokoch 1874 – 1875 na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. Isidore Pils). Pomerne skoro si však uvedomil, že nechce pokračovať v akademickom štúdiu. V roku 1875 prvýkrát navštívil Barbizon, kde sa spriatelil s Lászlóm Paálom, Karlom Bodmerom, Odilonom Redonom a ďalšími maliarmi. V rokoch 1875 – 1876 žil s väčšími či menšími prestávkami v Paríži a v Barbizone a svoje obrazy vystavoval na Salóne. Na jar 1877 navštívil prvýkrát Szolnok, kde sa stretol s Augustom Pettenkofenom a Tinou Blau. Absolvoval aj viaceré študijné cesty do Talianska (1877 – 1878) a Francúzska (1889 – 1892, 1896 – 1897). Pravidelne si prenajímal ateliér v Budapešti, vo Viedni a počas svojich pobytov aj v Paríži. Bol ustavične na cestách po celom Uhorsku a Rakúsku a Taliansku. Do konca 19. storočia sa pravidelne vracal domov do Beckova a Strážok. Počas prvej svetovej vojny dobrovoľne pôsobil ako frontový maliar. Zomrel 17. apríla 1919 vo Viedni.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.