Ferdinand Hložník – Tvorba ako genéza vlastnej identity

Ferdinand Hložník (1921 Svederník – 2006 Bratislava) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského moderného výtvarného umenia. Vo svojej tvorbe sa venoval predovšetkým maľbe a kresbe, ale významné sú aj jeho ilustrácie. Sporadicky robil aj grafiku. Patril k umeleckej generácii druhej svetovej vojny (Orest Dubay, Ladislav Guderna, Vincent Hložník, Viliam Chmel, Ján Novák, Ervín Semian, Jozef Šturdík a Ernest Zmeták). V neľahkých rokoch sa včlenil do pokolenia, ktoré začalo formovať svoje dielo počas vojny a po jej skončení. Svojou tvorbou protestoval proti vojne a akémukoľvek násiliu. Neistý existenčný pocit našiel výraz v zodpovedajúcej formovo-výrazovej štruktúre obrazu a v jeho kontexte aj v emotívnej, vnútorne motivovanej skratke reálneho tvaru. V rokoch 1946 až 1949 invenčne reaguje na kubizmus. Súvislosť s kubistickou poetikou prinášajú aj ďalšie námety: muzikanti, cirkus, klauni, pieroti (objavia sa aj v neskoršom období), ale postupne sa prejavuje aj prehlbujúci záujem o rodisko a krajinu. Okolo roku 1957 prichádza umelec s novým, aktuálnym varovaním pred vojnovým nebezpečenstvom. Do obrazu veľmi naliehavo vstupuje symbol (lebka, mŕtvi vtáci a pod.), ktorý v rôznych modifikáciách uplatňuje v ďalšej tvorbe. Rovnako sa však venuje aj civilistickým námetom, predovšetkým z prostredia Bratislavy. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia rozvíja jednu z mimoriadne dôležitých kapitol, ktorá sa vyznačuje širokou kolekciou pôsobivých diel na hraniciach figuratívnosti a čistej abstrakcie. Nové výtvarné nazeranie je v štylizácii figúr, hláv, motívov pohybu po diagonále či pádov, obrazoch psychického rozpoloženia a nálad. Veľmi sugestívne sú farebné epicentrá v mäkko definovaných tvaroch. Pre duchovný stred kompozície je príznačný vysoký nános hmoty farbiva, v ktorej dynamický pohyb štetca prejde do spontánnej erupcie. Táto sémanticky naplnená explózia je prejavom vnútra osobnosti a jej myšlienkového zámeru.

Charakteristickou ikonografickou zvláštnosťou maliarskeho sveta Ferdinanda Hložníka je teda premenlivosť aj stálosť. Premenlivosť spočiatku prináša nové ikonografické témy alebo nečakané dobové aktualizácie, keď sa však ikonografia relatívne stabilizuje, premenlivosť nadobúda povahu modifikácií. Stálosť ikonografie možno opísať aj ako ustálený ikonografický repertoár, ku ktorému sa od šesťdesiatych rokov Ferdinand Hložník ustavične vracal. Treba však konštatovať, že nikdy úplne neprekročil ich hranice. V ďalších rokoch úspešne syntetizuje archetypálne prvky rodného kraja so symbolmi, ktoré sú príznačné pre existenciu človeka modernej doby. Zobrazenie slovenského sveta prebieha v polarite mestského a vidieckeho prostredia, svetského a sakrálneho, či dokonca predkresťanského pohanského rituálneho okruhu.

Primárnu informáciu o maliarskej trase poskytuje jednoduché poznanie: umelec od raných vývinových fáz hľadal vlastný spôsob výrazu. Toto konštatovanie v sebe obsahuje viaceré zvláštnosti. Podstatou je úspešné spojenie myšlienky a humanistického posolstva s adekvátnou formovo-výrazovou štruktúrou obrazu.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.