Prvé vedomosti z oblasti výtvarného umenia získal od rodinného priateľa Petra J. Kerna. V rokoch 1919 — 1920 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. E. Balló) a v rokoch 1920 — 1921 na Akadémii výtvarných umení v Krakove (prof. W. Jarocki). Absolvoval študijné pobyty v Berlíne a Hamburgu (1921 — 1922), nasledovali dva roky v Budapešti, Sedmohradsku a v maliarskej kolónii v Gödöllő, centre maďarského symbolizmu a secesie. Zoznámil sa s maďarským maliarom a grafikom S. Kubínyim, pôsobiacim v Mníchove, ktorému vďačil za výučbu v grafických technikách. Po rokoch strávených na súkromnej maliarskej škole H. Hofmanna v Mníchove (1924 — 1926) sa usadil v rodných Bodiciach. Spolupracoval s M. A. Bazovským, v roku 1930 absolvovali spoločnú študijnú cestu do Paríža. V rokoch 1930 — 1933 maľoval a vystavoval spolu s Bazovským a Alexym na strednom Slovensku. Aktívne podporoval Alexyho pri založení maliarskej kolónie v Piešťanoch (1935). V roku 1935 tragicky zahynul pod Ďumbierom.
V začiatkoch svojej tvorby skúšal rôzne maliarske prejavy v polohe expresívnej maľby s podnetmi secesno-symbolického alebo impresionistického charakteru. Jeho tvorbu ovplyvnila aj maľba L. Mednyánszkeho, a to najmä svojou preduchovnenosťou a symbolickosťou. V prvej polovici dvadsiatych rokov sa venoval krajinomaľbe, figurálnym motívom a zátišiam, kde vyskúšal rôzne polohy zobrazovania, pričom prevládal najmä expresívny prejav a zvyčajné motívy (napr. roľníci pracujúci na poli a pod.). Jeho vrcholná tvorba po roku 1925 je charakterizovaná najmä záujmom o zobrazenie hlbších, zvnútornených zážitkov a filozoficko-psychologických momentov v živote človeka. Spočiatku sa jeho tvorba uberala smerom k lyrike, tvary nadobudli typicky mäkkú a splývavú podobu. V súvislosti s touto tendenciou objavil aj techniku akvarelu a pastelu, kde sa tieto hodnoty prirodzene zosilňovali. Nedokázal sa zriecť emocionálneho prístupu k maľbe, resp. poddať sa racionálnej konštrukcii obrazu. Sústreďoval sa skôr na prehĺbenie zážitkov, predovšetkým vizuálnych, a na podanie nálady výjavu.
V rokoch 1925 — 1926 sa stal jeho jedinečnou charakteristikou symbolisticko-expresívny výtvarný prejav sprevádzaný psychologicky pôsobivou a svojbytnou farebnosťou ako nositeľom obsahu. Od roku 1929 sa venoval námetu slovenských dedín a slovenského ľudu. Vytvoril desiatky malieb motivicky podobných obrazom Bazovského a Alexyho, ale svojou podstatou posunutých do oblasti mimo reality, kde začal vedome narábať so symbolikou. Zároveň sa umocnil baladický charakter jeho obrazov, refrénové opakovanie motívu chalúp ako symbolu zanikajúceho života a pod. Tendencia k symbolickému expresionizmu sa uňho prehĺbila po parížskom pobyte v roku 1930 a zvýraznila sa tvarovo ozvláštneným Gauguinovým žiarivým koloritom väčších farebných plôch. Maliarova transcendentálna predstava a záujem o zobrazovanie nadprirodzeného sa zintenzívnili a stali sa podstatnou súčasťou jeho diel. Jeho strhujúca interpretácia transcendentálnych javov neskôr otvára cestu k ďalším preduchovneným, mysterióznym obrazom odhaľujúcim tajomstvo zázračného a nadpozemského. V tridsiatych rokoch začal pracovať s grafickou technikou monotypie a vytvoril sériu prác, ktoré organicky zapadajú do posledného štádia jeho tvorby. Jeho monotypie, podobne ako pastely a akvarely, znamenajú svojou náročnosťou, originalitou, nevyspytateľnosťou a spontánnosťou mimoriadny prínos pre výtvarné umenie Slovenska.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 237