V rokoch 1947 — 1949 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (prof. G. Mallý, prof. J. Mudroch a K. Sokol), neskôr prestúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (prof. D. Milly, prof. J. Kostka), kde študoval do roku 1954. V roku 1957 bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. V roku 1993 založil spolu s priateľmi Spolok výtvarníkov Slovenska, ktorého čestným predsedom bol až do svojej smrti. Výrazne sa podieľal na založení Nadácie M. Galandu (1995 — 1997), ako aj na založení Ateliéru slovenských umelcov v Cité Internationale des Arts v Paríži. Žil a tvoril v Bratislave.
Ako zakladajúci člen Skupiny Mikuláša Galandu zostal Vladimír Kompánek po celý život verný jej manifestu a princípom, ktoré spočívali vo využití prameňov slovenskej kultúry. V ranom období začiatkom päťdesiatych rokov sa držal naivizujúceho výrazu a vytvoril niekoľko figurálnych sôch s modifikovanou fyzickou konštrukciou a fyziognómiou. V prvej polovici šesťdesiatych rokov objavil geometrickú štylizáciu a dospel k redukcii tvarov do znaku. Tento postup práce využíval najskôr najmä v drevených plastikách, neskôr ho aplikoval aj v iných materiáloch (sadra, bronz). Popri komornej plastike sa venoval aj monumentálnej tvorbe v interiéri a exteriéri. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa intenzívnejšie venoval maľovanej plastike, k čomu sa čoraz častejšie pridávala maľba. V osemdesiatych rokoch vytvoril množstvo komornejších plastík a množstvo hračiek. Ako námet mu slúžilo všetko, čo ho obklopovalo v detstve strávenom v Rajci: pocit bezpečia, bezstarostnosti a radosti. Jednotlivé komponenty obrazu čoskoro abstrahoval na úroveň znaku a čisto geometrický znak posunul na úroveň symbolu, ktorý napĺňal archetypálnym významom. Rozhodol sa pre rustikálne formy, ktoré sa výrazovo i materiálovo viac zhodovali s tradičným ľudovým tvaroslovím a pripomínali mu „chuť domova“. „Základné určujúce pratvary sú talizmany našej krajiny a ľudí, preto sa usilujem pretlmočiť ich v čo najširšej výrazovej škále a hľadať ich trvalú platnosť“ (Kompánek). V zobrazení chalúpok, zimnej idyly s malebnými figúrami hľadal esenciálnu pravdu, nositeľa prastarej (ľudovej) múdrosti, krásy a dobra. Typizované dedinské veduty v zime zachytávajú malebné výjavy, spomienky z Rajca, pretvorené do idealizovanej podoby.
Na obrazoch sa často nachádzajú predmety abstrahované na úroveň znaku, ktoré sa v maliarovom ponímaní stávajú symbolmi idyly, jeho detského, ideálneho sveta. Podarilo sa mu dosiahnuť mimoriadnu mäkkosť výrazu prostredníctvom oblých tvarov, prívetivej kompozície a čistej, svietivej farebnosti. Diela s motívom zasneženej dedinky, pripomínajúce maľby P. Brueghela st., majú navodiť atmosféru tichej a čistej dedinky z mýtu alebo rozprávky. Kompánek vytvoril „prototyp“ tohto obrazu už v skoršom období a opakoval ho v nespočetných variantoch. Na rozdiel od ostatných galandovcov je jeho maliarska a sochárska ríša s poetickým charakterom vytvorená s hravosťou a humorom, ktoré vychádzajú raz z pohanskej, inokedy z antickej mytológie. Fašiangové slávnosti znamenajú popri veselici, hravej erotike a možnosti metamorfózy aj komplex zvyklostí súvisiaci s prírodným kolobehom života. Masky zasa napomáhajú tomuto prevteleniu sa v medzipriestore a na medzistupni jedinca a spoločnosti (C. G. Jung), reality a v danej kultúre žiadanej formy duchovnosti. Napríklad turoň je mytologická, symbolická a z psychologického hľadiska pomerne schematická postava, ktorej je spoločensky povolené bujaré správanie. Mačka — takmer vždy totožná s variantmi modelky — zasa predstavuje ženskú zvodnosť a falošnosť.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 155