V rokoch 1937 — 1942 študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. F. Kysela, J. Novák). Po ukončení štúdia krátky čas pracoval pre Maticu slovenskú v Martine. Žil a tvoril v Žiline. Bol členom Spolku slovenských výtvarných umelcov, Spolku výtvarných umelcov Mánes, Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta, Spolku umelcov a priateľov grafiky, neskôr Ústredného výboru Zväzu československých výtvarných umelcov, Zväzu slovenských výtvarných umelcov (predseda) a Slovenskej výtvarnej únie. Absolvoval dlhší študijný pobyt v Taliansku (1948), ZSSR (1954), Holandsku (1956), Maďarsku, Francúzsku (1957), Mexiku (1958), Nemecku (1959) a Poľsku (1960). Od roku 1952 žil v Bratislave, kde pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako vedúci Oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. V roku 1958 bol vymenovaný za profesora, v rokoch 1960 — 1964 bol rektorom a v roku 1972 bol nútený školu opustiť. Bol nositeľom množstva umeleckých a štátnych vyznamenaní.
Viac ako polstoročná tvorba Vincenta Hložníka nepochybne patrí medzi najkvalitnejšie a najpozoruhodnejšie, a to nielen svojím neuveriteľným rozsahom a vplyvom na predstaviteľov rôznych umeleckých generácií, ale najmä svojou úlohou zdieľať vysoko morálne presvedčenie o poslaní maliara. Étos obsiahnutý v celej jeho tvorbe určuje námet diel a možnosti sugestívnej artikulácie výrazu využíval s nesmiernou invenciou v rámci jednoty jednotlivých diel i tvorby. Najdôveryhodnejšou kvalitou jeho tvorby je autentickosť maliarskej výpovede, ktorú námetovo ohraničuje okruh tém spätý s existenciou človeka. Svoj náročný umelecký program humanizmu realizoval v tisíckach obrazov, ktoré tvoria nekonečný príbeh dramatických konfliktov, situácií a udalostí odohrávajúcich sa v čase a priestore zhustenom do jedného momentu v obrazovej realite. Námetovo nie je jeho tvorbe nič cudzie, od literárno-ilustračných motívov cez každodenné scény zo života až po fantazijné, symbolické a duchovné zápasy. Témy siahajú od vojnových výjavov cez cirkusantské scény po zobrazenia ľudí pri práci, ale maliar sa sústreďoval predovšetkým na vyjadrenie ťaživých životných pocitov. Jeho virtuóznosť v kresbe bola povestná, umožňovala mu presne a výstižne sformovať svoje výtvarné myšlienky.
Neustále sa pokúšal prenikať k podstate človeka, pričom kreslil a maľoval jeho boj, ale aj jeho neoblomnosť, vieru a statočnosť. Už počas vojny pracoval aj v grafických technikách, vytváral diela v litografii a drevoryte. Jeho grafická tvorba, ktorá sa vyvíjala paralelne s maliarskou, znamená v dejinách slovenského výtvarného umenia mimoriadny prínos, na ktorom sa umelecky odchovali viaceré generácie mladých grafikov. Motivická rozmanitosť sa v jeho tvorbe spájala s formálnou stálosťou. Výrazové ťažisko jeho malieb ukazuje konštantné hodnoty. Jeho maľba sa štylisticky postupne presúvala od expresionistického ponímania k expresívne údernému surrealistickému spôsobu, pričom celú jeho tvorbu sprevádzala kompozícia štruktúrovaná v dynamických farebných, ale najmä svetelných kontrastoch. Jeho zmysel pre vyváženú, ale rušnú skladbu obrazu, dopĺňal aj jeho vynikajúci cit pre utváranie obrazového priestoru. Komponenty malieb rozložené do rozbitého, roztriešteného priestoru sú zvýraznené a dramatizované protikladnou, tmavou a žiarivou svetelnosťou, odvodenou zrejme od starších barokových kompozícií, ako aj mystickým, nadprirodzeným svetlom, ktoré umelec tak obdivoval u El Greca.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 129