V rokoch 1950 — 1955 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. J. Mudroch). V roku 1956 jej bol priznaný tzv. čestný rok na VŠVU, v rámci ktorého sa zúčastnila na letnej maliarskej škole O. Kokoschku v Salzburgu (Škola videnia — Schule des Sehens) pod vedením talianskeho sochára G. Manzú. V rokoch 1958 — 1960 pracovala ako výtvarná a technická redaktorka časopisu Móda v Bratislave. Bola členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov (1962), tvorivej skupiny Život (1963), skupiny Kontinuita (1967), Spolku výtvarníkov Slovenska (1995). Absolvovala študijné cesty do Londýna (1969), Paríža (1971), Španielska (1980), Rakúska, Talianska a Francúzska (1982). Od roku 1971 jej tvorbu oficiálne prezentoval štátny podnik Art Centrum a Slovart na zahraničných výstavách, napr. V Japonsku a USA, ale aj v socialistických štátoch (NDR, ZSSR, MĽR). Získala mnohé ocenenia doma i v zahraničí (napr. cena Grand Prix na IV. medzinárodnom bienále maľby v Košiciach), v roku 1981 jej bol udelený titul zaslúžilá umelkyňa. V roku 1981 bola reprodukcia jej maľby Hudba lesa (1977) použitá na plagáte X. ročníka Bratislavských hudobných slávností. V roku 1970 mala samostatnú výstavu v Galérii mesta Bratislavy, v roku 1988 v Kunsthalle v Kodani a v roku 1988 v Galleria Il Saggiatore v Ríme. V rokoch 1991 a 1992 s manželom M. Jakabčicom usporiadali sériu putovných výstav po Japonsku, v roku 2001 vystavovala v Kunstgalerie v Kolíne nad Rýnom. Okrem maľby sa venovala aj knižnej ilustrácii, monumentálnej dekorácii a divadelnej scénografii.
V začiatkoch jej tvorby bol citeľný najmä vplyv J. Mudrocha, kým v neskoršej tvorbe vplyv P. Matejku, ktorý sa prejavil v imaginácii tvorby. Vplyv L. Čemického je explicitne viditeľný v jemnosti a poetickom výraze. Na základe týchto troch charakteristík si maliarka vytvorila osobitý spôsob maľby, jedinečný štýl, ktorý je v slovenskej maľbe nezameniteľný. Okolo roku 1965 našla svojsky chápaný maliarsky výraz poetickej maľby s prvkami imaginatívneho surrealizmu a metafyziky. Tento originálny maliarsky spôsob vyjadrenia jej zostal vlastný až do konca. Jej tvorba je kvalitatívne vyrovnaná, nezaznamenala žiadne výkyvy ani zlomy.
Charakterizuje ju kultivovaná obraznosť, lyrická vizualita a snová poetika, ktorá sa zakladá na nezvyčajných asociáciách. Jej hlavnými motívmi sú pocity a nálady, medziľudské vzťahy, ale aj vzťah k predmetom, javom (napr. hudba). Sú to subjektívne záznamy prameniace raz zo spomienok, inokedy z reality, ktorým je však vždy vlastné poetické nazeranie sveta. Je to umenie intimity, ktorá nám predostiera krehký svet snov a predstáv. Autorka v obrazoch hľadala pokoj a harmóniu, niekedy melanchóliu, inokedy krásu, a občas, najmä v maľbách zo šesťdesiatych rokov, sa objavuje aj irónia. V jej tvorbe je od samého začiatku prítomná hudba (sama hrala na klavíri), ako predznamenala už jej diplomová maliarska práca nazvaná Violončelový koncert (1955, plátno, olej). Častým predmetom, ale aj samotným vyjadrením témy, boli hudba a poézia v obrazoch. V neskoršom období sa dôraz presunul z poetického surrealizmu na imaginatívnu polohu tvorby, v ktorej autorka využila prostriedky na podčiarknutie snivosti: aplikovala vzdialené horizonty, postavy zasadila do ireálneho alebo nereálneho prírodného prostredia, využila javiskové pozadie a predĺžením figúr dodala obrazu pocit melanchólie. Tvorbu Viery Žilinčanovej charakterizuje technická bravúrnosť a kultivovaná harmónia farieb.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 279