V rokoch 1940 — 1944 študovala na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (prof. J. Mudroch, M. Schurmann, M. Benka, G. Mallý, E. Lehotský, V. Droppa) a v rokoch 1945 — 1950 na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. K. Minář, J. Želibský). V rokoch 1952 — 1955 pôsobila ako asistentka na VŠVU v Bratislave. V roku 1955 začala tvoriť v slobodnom povolaní. V roku 1966 sa presťahovala do Bratislavy, kde žila a tvorila do konca života. Venovala sa monumentálnej a ilustračnej tvorbe, kde získala množstvo ocenení.
Viera Kraicová je rozhodne najspontánnejšou maliarkou druhej polovice 20. storočia na Slovensku, ktorá sa spoliehala na svoj inštinkt a silu prapôvodnej kreativity. Vedome narábala s detskou kresbou a formami tzv. primitívneho umenia, v slovenských podmienkach najmä ľudového, využila silu naivizujúcich foriem a výrazných farieb, aby obrazy pôsobili čisto a nevinne. Nechala sa unášať momentálnymi životnými pocitmi, ktorým dávala voľný priebeh: „Obraz sa musí namaľovať sám… Vyplávať na povrch ako podzemné vody“ — v zmysle tohto motta, vystihujúceho celú jej tvorbu, sa odovzdala svojej tvorivej obrazovej fantázii. Nechala prejaviť hravosť a emotívnosť, ktoré v jej maľbe spoluvytvárali základné lyrické naladenie. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov vytvárala svoje kompozície pomocou hrubých kontúrových línií a farbených výplní škvrnami. Hrubú lineárnosť postupne vynechala a nahradila ju neohraničenými plochami a prerušovanou líniou. V roku 1959 sa podieľala na založení Skupiny 4, ktorej členkami boli aj O. Bartošíková, T. Klimová a J. Čihánková. Do roku 1966 realizovali niekoľko významných výstav, ale predovšetkým prešli dôležitú cestu od maľby na realistickej báze k nefiguratívnemu prejavu. Charakteristickými znakmi celej jej tvorby sú kompozície na hranici abstrakcie, maliarska expresia na hranici gestickosti a torzovitosť nejasných a neidentifikovateľných postáv. K tomu sa pridružila sila intelektu a vnútorného prežívania zážitkov ako inšpirácií.
Škvrny, ktoré sa časom zredukovali na znak a mali za úlohu zastupovať celú postavu alebo predmet, sa stali samostatným nosným elementom v podobe archaicky pôsobiaceho neidentifikovateľného znaku, symbolu. Farba, ktorá bola spočiatku iba elementom spoluvytvárajúcim náladu obrazu, získala plnohodnotnú funkciu: „Farbe je tu dovolené všetko, v jej mene sa môže transformovať podoba svetla, môže sa roztápať v škvrnách i voľne stekať a planúť v spontánnom riečisku ako živel“ (Rusinová, 1995, s. 206). V tomto období vyskúšala rôzne spôsoby maľby, inšpirovala sa Šímom, Kleeom, Miróm, vedome hľadala pramene kultivovanej maľby s autentickým zdrojom. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa dopracovala ku gestickej figurácii, ktorá sa stala jej špecifickým prínosom do dejín maliarstva (Bajcurová, 1996, nepag.). V sedemdesiatych rokoch posunula svoju tvorbu smerom k schematickej figuratívnosti. „Výjavy uzatvárala do prázdnych priestorov, kde figúry akoby pripomínali figuríny, kde postavy s tvárami bez tvárí viedli nemé dialógy. Cez poetický a imaginatívny závoj, ktorým sa ich autorka pokúšala zahaliť, predsa len nebadane vyžarovali zvláštne depresívnu, miestami tajomne dráždivú atmosféru“ (Bajcurová, 1996, nepag.). V osemdesiatych rokoch sa vrátila k pôvodným princípom svojej tvorby, len výbušná spontánnosť sa postupne umiernila do lyrickejšieho prednesu.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 165