V rokoch 1956 — 1960 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, v rokoch 1960 — 1965 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. P. Matejka). V detstve prežil po páde do lomu klinickú smrť (1945) a zasiahol ho elektrický prúd (1952), čo malo na jeho tvorbu výrazný vplyv v podobe spomienok a úvah. V roku 1981 emigroval do Nemecka, kde žil prevažne v Düsseldorfe. Na Documenta 7 v Kasseli vystavoval svoje manifesty, fotografické dokumenty a na bielo natreté auto, ktorým emigroval. V roku 1983 sa usadil v New Yorku. V roku 1990 sa vrátil na Slovensko, kde žil a tvoril do svojej smrti.
Počas štúdia a tesne po jeho ukončení vytváral figurálne kompozície s postkubizujúcim rukopisom. Tieto maľby posunul do expresívnej a spontánnej polohy, v ktorej začal s deštrukciou plátna. Do plátna vystrihoval väčšie či menšie diery, ktorými narúšal nielen jeho štruktúru, ale aj kompozície maľby. Absenciou svoje diela zároveň akoby signoval. Celý život túžil po dokonalosti a celistvosti a tu naznačoval nemožnosť vnímania komplexnosti vesmíru, celistvosti sveta. Druhou polohou jeho ranej tvorby sú od roku 1964 objekty a štrukturálne asambláže (Oltáre súčasnosti). V rokoch 1964 — 1965 ich vytvoril približne tridsať a prezentoval ich na výstave Obydlia súčasnosti a skutočnosti v Galérii na Karlovom námestí v Prahe (1967). Tvoria voľne prepojenú sériu objektov, v ktorých sa stretávajú najelementárnejšie ľudské potreby a pudy. Obrázky symbolizujúce túžbu po moci (napr. vojna) a sexuálnu túžbu sa voľne miešajú na objektoch v tvare oltárov. Fotografie nahých a polonahých žien, spotrebného tovaru, reklám z časopisov a lacných púťových obrázkov tvoria v spleti so zrkadlami a klincami pútavý objekt lacného záujmu s atribútmi sladkého i bolestného života. Tieto asambláže vystupovali vo funkcii fetišov a slúžili na estetické kontemplácie. Pomerne skoro sa však začal venovať aj happeningu, akciám, environmentom a konceptuálnemu umeniu. Počas tvorby sa formovala aj jeho individuálna mytológia a kozmologický koncept. Ako uviedol vo svojom vlastnoručne písanom katalógu tvorby, ponímanom tiež ako umelecký akt, v rokoch 1965 — 1970 vytvoril sto diel, grafík, objektov, akcií, happeningov, manifestov, dokumentácií a iných umeleckých aktov, ktoré invenčne nazval napr. prospekart, environment, projektart, mapy, asociácie atď. Filko sa vo svojej teórii opiera o základný postulát Marcela Duchampa: tvorba je surovým produktom kolektívneho vyjadrovania. Ľudská činnosť, braná vcelku, braná ako činnosť sama o sebe a pre seba, predstavuje tvorivý akt par excellence; každá tvorba, každý jav týkajúci sa spôsobu vyjadrovania, z nej priamo vyplývajú (Pierre Restany).
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 99