V rokoch 1952 — 1958 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. J. Mudroch). V rokoch 1960 — 1990 vyučoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a mal rozhodujúci vplyv na desiatky mladých umelcov. V rokoch 1990 — 1992 pedagogicky pôsobil na VŠVU v Bratislave, v roku 1991 bol habilitovaný na docenta. Vydal množstvo kníh z oblasti umenia a propedeutiky, publikoval početné eseje a články o umení a umeleckej scéne, je autorom publikácie Načo nám je umenie (1991) a zborníka esejí z rokov 1965 — 2002 s názvom Cestou, za ktorý mu bola udelená Cena Dominika Tatarku (2003). Vystavoval na mnohých významných domácich a zahraničných výstavách (napr. Museum des 20. Jahrhunderts, Viedeň, 1992 — 1994; Institute of Cultural Anxiety ICA, Londýn, 1994; Museum Moderner Kunst, Viedeň, 1999 atď.).
V začiatkoch samostatnej tvorby inklinoval k bezpredmetnému zobrazovaniu blízkemu informelu, v ktorom objavoval predovšetkým štruktúru materiálu, dôležitosť a funkčnosť geometrického tvaru. Prevláda však výtvarný lyrizmus a meditatívna rovina tvorby. V šesťdesiatych rokoch v maľbe experimentoval s rôznymi technologickými postupmi, striekaním a stekaním farieb, ktoré uprednostňujú kvalitu materiálu a stávajú sa imanentnou podstatou maľby. Túto polohu spájal s výrazným gestom, ktoré poukazuje na druhý prameň jeho tvorby, zo surrealizmu známy psychický automatizmus, a ktoré sa postupne stáva dominujúcou a určujúcou zložkou obrazu. Koncom sedemdesiatych rokov vznikajú prvé cieľavedomé premaľby, pri ktorých mu ako východisko pre interpretáciu, ale i konfrontáciu alebo umeleckú sebareflexiu, dodnes slúžia maľované alebo reprodukované predlohy. „Obraz sa stáva udalosťou, pretože akt tvorby sa stotožňuje s tvorivým zámerom — je jeho naplnením“ (Trojanová, s. 90). Od začiatku tejto dekády dominujú v jeho tvorbe aj rôzne formy citácie, ktoré sa udomácnili v jeho dielach na dlhé desaťročia a slúžia mu ako východisko pre gestický náznak zásahu. Tento niekedy ironický, viacznačný ťah, môže evokovať na základe asociačného reťazca niečo dôležité pre samotného autora, alebo môže byť iba obyčajným gestom ako náznakom prítomnosti pozorovateľa.
Sú to osobné prejavy výtvarnej interpretácie, v ktorej prevláda raz túžba po intervencii, inokedy dialógu alebo privlastňovaní. Východiskom a inšpiráciou môže byť akákoľvek obrazová predloha: najčastejšie reprodukcie diel z dejín svetového výtvarného umenia, ale aj staré kalendáre, listy kníh, dokonca aj originálne diela. Do jeho tvorby vstupuje problematika parafrázy, persifláže, komentára a podobne, vďaka ktorej sa mení akcent významu obrazu. Autorovu tvorbu osemdesiatych rokov charakterizujú najmä tzv. telovky, v ktorých svoj základný problém štruktúry maľby uvádza prostredníctvom zveličených detailov, pôsobiacich takmer abstraktne. Aj v ďalších desaťročiach sa pohybuje na hranici lyrickej abstrakcie, gestickosti a štruktúrovanej maľby. Jeho gestické maliarske zásahy vyznievajú raz ako organická súčasť obrazu a inokedy ako významový posun, čím sa čoraz viac posilňuje viacznačnosť a subjektívnosť maliarovej intervencie do obrazovej predlohy.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 95