V rokoch 1945 — 1950 študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Bratislave (odbor keramika, prof. T. Lugs) a v rokoch 1950 — 1955 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Oddelenie figurálneho sochárstva, prof. J. Kostka). Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu (1957). Od roku 1955, s výnimkou sedemdesiatych rokov, pravidelne vystavoval doma i v zahraničí.
Vo svojej sochárskej tvorbe sa venoval takmer výlučne figúre, predovšetkým ženskej. Po ukončení štúdia sa sústredil najmä na portrétne poňaté hlavy mladých žien a dievčat, vyznačujúce sa remeselne na vysokej úrovni zvládnutou formou, s ktorou sa spájala snaha o napodobenie a naznačenie charakteristických portrétnych rysov. K portrétu sa onedlho pridružil zjednodušený geometrizujúci tvar v duchu tvorby členov Skupiny Mikuláša Galandu. Umelcove jednofigurálne sochy museli byť v súlade s jeho presvedčením o osamelosti človeka — v rámci Skupiny nebol jediný, kto si kládol existenčné otázky v tejto forme. Ide väčšinou o postavy individuálne, ktoré sú vo svojej hmote uzavreté, sebestačné alebo, jednoducho, osamelé. Tóth sa púšťal do viacfigurálnych sôch takmer výlučne v prípade mileneckého alebo materského vzťahu. Tvorba s tematikou ženských postáv sa naplno rozvinula začiatkom šesťdesiatych rokov a polohovo sa rozširovala: začínali vznikať prvé celofigurálne sochy žien (sediace, stojace, ležiace). Tóth sa inšpiroval dielami H. Moora, ale aj archaickými schematizovanými postavami zo starodávnych kultúr. Väčšinu jeho diel je možné zaradiť do kategórie komornej plastiky s intímnou tematikou a dôvernejšou atmosférou, ktorá patrí do oblasti lyricky poňatej sochy. Svedčia o tom aj názvy jeho plastík ako Ráno, Noc, Podvečer, Úsvit, Milenci a početné ženské mená. Aj vertikalita niektorých postáv pramení z lyrickej poetiky precítenia motívu, a nie zo snahy o imagináciu alebo transcendenciu. Celú jeho tvorbu sprevádza motív ženy, dievčaťa ako klasická téma aj ako ideál krásy v klasickom ponímaní. Jeho obdiv je hmatateľný v nespočetných variantoch stvárnenia, v rôznych viac či menej zjednodušených, štylizovaných tvaroch, raz manieristicky pretiahnutých, inokedy zhutnených do monolitu.
Aj v neskoršej tvorbe zostala jeho ústrednou témou žena v mnohorakých podobách a polohách, najmä ako symbol, metafora. V druhej polovici svojej tvorby túto príznačnú tému rozšíril o motív matky, resp. matky s dieťaťom. Umelcove postavy pochádzajú z tohto zmyslového sveta, ale sú stvárnené s úspornou prostotou, bez detailov, jednoznačných jednotlivostí a bez veľkých emócií. V Tóthových významných sochách prekrýva individualitu autorov zmysel pre abstrahovanie, kde sa určujúci charakter stáva všeobecne platným a známym symbolom alebo znakom, typickým pre danú životnú situáciu. Deformácia sa objavovala už v umelcovej ranej tvorbe, ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa stala najdôležitejším významotvorným prvkom, ktorý sa vníma zväčša ako negatívny, ale aj ozvláštňujúci element reality. V monumentálne poňatých sochách spracúva zvyčajné motívy ženy, niekedy s holubicou alebo s partizánskymi hliadkami. Dielam určeným pre interiér nechýba intímny charakter, ale vo svojej zjednodušenosti hranatých tvarov pôsobia takmer rustikálne. V základnom spracovaní sochárskej hmoty, v ktorom ide o princíp podpory a bremena, sú Tóthove sochy klasické. Tento princíp sa zachoval aj v posledných dvoch dekádach jeho tvorby, kedy sa dopracoval k expresívnej deformácii založenej na emocionálnej pôsobivosti.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 268