Po ukončení gymnázia plánoval študovať na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, ale po prvej svetovej vojne nastúpil na Akadémiu výtvarných umení v Prahe (1919 — 1924, prof. J. Loukota, V. Bukovac, M. Pirner, J. Obrovský, M. Švabinský). Súbežne navštevoval aj triedu A. Deluga vo Viedni. Po návrate z Prahy si zariadil skromný prechodný ateliér v Turanoch a začal vystavovať na strednom Slovensku. V roku 1929 sa k nemu do Turian presťahoval J. Alexy a začali spolu maľovať. V roku 1930 absolvoval so Z. Palugyayom študijnú cestu do Francúzska, Nemecka a Švajčiarska, počas ktorej sa oboznámili s dielami svetovej moderny. V Paríži absolvovali aj večerný kurz aktu na súkromnej škole v Grand Chaumiére. V tom istom roku začala trojica Bazovský, Palugyay a Alexy spoločne maľovať a vystavovať. V roku 1931 sa s Alexym nasťahovali do nového ateliéru v Martine (v domoch Tatra banky) a pokračovali v bohatej výstavnej činnosti. V roku 1937 navštívil Dalmáciu a jeho obrazy sa prežiarili. Po skončení vojny sa na krátky čas dočkal aj uznania, v roku 1950 kúpila jeho obrazy novozaložená Slovenská národná galéria. Po vyhlásení doktríny socialistického realizmu však zostal nepochopený a na umeleckú scénu sa vrátil až v roku 1953. V roku 1958 vystavoval na 29. bienále v Benátkach (spolu s V. Hložníkom, J. Kostkom a E. Zmetákom), na bienále v São Paulo a na Výstave československého výtvarného umenia v Helsinkách (spolu s M. Benkom, Ľ. Fullom, E. Nevanom). V roku 1962 sa presťahoval do Trenčína. V roku 1966 vystavoval (s ďalšími umelcami) na 33. bienále v Benátkach. V roku 1969 bola založená Oblastná galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne.
M. A. Bazovský patril medzi popredné osobnosti výtvarne priebojnej a priekopníckej generácie, ktorá sa orientovala na národné témy a motívy, formálne využívala a do svojho výtvarného prejavu organicky zapájala výdobytky svetového moderného umenia a ideovo sa snažila prehodnotiť — v súlade s tradíciou — moderné hodnoty umenia, bez národopisného, folkloristického žánru dokumentárneho typu. Bazovský si zvolil cestu komornejšieho poňatia maľby, bez monumentalizácie postáv alebo motívov, kde sa uplatnila baladickosť, intímnosť a neskôr aj vystupňovaná a zvýraznená dramatickosť, ktorú zdôrazňoval expresívnou farebnosťou a tvrdšími, hranatejšími tvarmi. Jeho ranú tvorbu poznačil prístup L. Mednyánszkeho k umeniu a prírode. Svoje prvé diela vytvoril v duchu vnútorne prežitej a pretransformovanej plenéristicko-impresionistickej maľby. Koncom dvadsiatych rokov 20. storočia si však prerazil vlastnú cestu v umení a pri spoločnom maľovaní s J. Alexym a Z. Palugyayom vytvoril jedinečný spôsob maľby s abstrahovanými, zredukovanými tvarmi, zemitou farebnosťou, spontánnym kompozičným rozvrhom diel a jasnými kontúrami zobrazovaných predmetov a postáv.
Použitie silných obrysových línií viedlo v jeho tvorbe z tridsiatych rokov k prekrásnej a výtvarne veľmi pôsobivej dynamickej lineárnosti. Melanchólia ako najvýraznejšia charakteristika jeho tvorby sa neodvolateľne premietla aj do jeho obrazov: „Obraz mi je vystihnutím pravdy. Všetko čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, bezútešnosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov“ (Mráz, 1930). Na konci tejto dekády sa postupne vrátil k expresívnejšej maľbe. Pridával čoraz intenzívnejšie farby a pastóznejšie ťahy štetca viedli k náznakovosti. Jeho najvýznamnejšie tvorivé obdobie charakterizuje zvýraznené lapidárne tvaroslovie a vystupňovaný intenzívny kolorit dramatizujúcich účinkov, ktorý zrejme tak obdivoval u Mednyánszkeho. Od polovice tridsiatych rokov sa dôraz presúva z monumentalizácie slovenského života a prírody na dôverný lyrizmus. V prvej polovici štyridsiatych rokov sa vedome obracal aj k problematike mesta, predovšetkým periférie, čo je výsledkom jeho snáh o dočasnú defolklorizáciu vlastnej tvorby. Periféria ho zaujala svojím smutným melancholickým ovzduším, bizarnou malebnosťou a zvláštnym neorganizovaným zoskupením tvarov predmestských stavieb. Obdobie vojny sprevádzali skôr témy intímneho charakteru a prejavu, využíval najmä techniku gvašu, tempery, akvarelu a kresby, v maľbe vznikali predovšetkým krajinomaľby. Jeho tvorba v päťdesiatych rokoch priniesla stále hodnoty maľby a jeho „dielo sa stalo morálnou oporou mladých maliarov a sochárov práve svojou autentickosťou a nepoddajnosťou“ (Kubíková — Lovišková, 2008, nepag.).
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 69