V rokoch 1929 — 1934 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. I. Csók, O. Glatz, L. Kandó), kde sa sformoval jeho ľavicový marxistický svetonázor. Po ukončení štúdia sa vrátil na Liptov a stal sa členom Združenia slovenských umelcov. S J. Lőrinczom absolvoval študijný pobyt v Paríži (1935 — 1936) a sám trojmesačný pobyt v Taliansku (1937). Participoval na aktivitách umeleckej kolónie J. Alexyho v Piešťanoch, maľoval v maliarskej kolónii v Mecheniciach, udržiaval kontakty so spolkom Sarló (Kosák). V roku 1937 sa prihlásil do KSČ, vojnu prežil ako aktívny účastník SNP v Martine. Po návrate z Paríža v roku 1938 žil v Bratislave, stal sa členom Spolku výtvarných umelcov 29. augusta, podieľal sa na organizovaní umeleckého života, bol predsedom Ústredného výboru Zväzu československých výtvarných umelcov, od založenia v roku 1949 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako docent (1950) a neskôr ako profesor (1964). Po ukončení kariéry na VŠVU v roku 1976 sa presťahoval do Andíc pri Liptovskom Mikuláši. Posledné mesiace svojho života prežil v domove dôchodcov v Stupave.
Po návrate z Budapešti sa Čemický otvoril okolitej prírode ako zdroju inšpirácie a pod vplyvom Z. Palugyaya objavoval novú maliarsku techniku akvarelu, pomocou ktorej sa snažil zachytiť lyricky ladenú tajomnú náladu krajiny, ktorá sa stala natrvalo stredobodom jeho motivického záujmu. K týmto prvým pokusom sa vracal počas celej tvorby, najmä v druhej polovici storočia, keď vytvoril rad krajinomalieb, z ktorých sa však už vytratila pôvodná inšpirácia. Za najdôležitejšie a najautentickejšie obdobie umelcovej tvorby môžeme jednoznačne označiť roky pred druhou svetovou vojnou. Umeleckú generáciu, ktorá študovala v tridsiatych rokoch 20. storočia, poznačila bieda sprevádzajúca svetovú krízu a predzvesť druhej svetovej vojny. Čemický v Budapešti okúsil všeobecnú mestskú chudobu a bol ovplyvnený silným sociálnym maliarstvom, ku ktorému aj sám inklinoval a ktoré si osvojoval aj vďaka svojmu komunistickému presvedčeniu. Jeho kritický postoj dostával široký priestor vo figurálnej maľbe s témami starostí, nezamestnanosti a biedy, ako aj s motívmi na okraji žánrovej maľby s postavami robotníkov, práčok pri ťažkej práci atď.
K týmto všedným výjavom z mestského života pristupoval v duchu realistických tendencií 19. storočia a aj formálne čerpal z tradičnejšie chápanej maľby. V spôsobe maľby vychádzal z realistického základu, ktorý obohacoval na jednej strane expresívnejším prednesom a na strane druhej lyrickým podfarbením. Jeho figurálne kompozície z tohto obdobia často zobrazujú opustených a zúfalých ľudí, ktorých beznádej je podčiarknutá depresívnou sivastou farebnosťou.
K týmto všedným výjavom z mestského života pristupoval v duchu realistických tendencií 19. storočia a aj formálne čerpal z tradičnejšie chápanej maľby. V spôsobe maľby vychádzal z realistického základu, ktorý obohacoval na jednej strane expresívnejším prednesom a na strane druhej lyrickým podfarbením. Jeho figurálne kompozície z tohto obdobia často zobrazujú opustených a zúfalých ľudí, ktorých beznádej je podčiarknutá depresívnou sivastou farebnosťou.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 83