Orientoval sa na vtedy aktuálne umelecké dianie, čo logicky znamenalo, že sa obrátil na popartové a akčné umenie. V roku 1963 však začal vytvárať objekty, do ktorých v duchu dadaizmu a neodadaizmu zahrnul celý svet. Hranice umenia sa tak posunuli a obsiahli každodennú realitu v celej šírke. Koller zároveň uplatňoval princíp redukcie na znaky, ktoré dopĺňal použitím interpunkčných znamienok a citosloviec. Okolo roku 1965 vznikli prvé diela s otáznikmi a výkričníkmi, ktoré sa postupne osamostatňovali — otáznik sa dokonca stal symbolom autorovho večného kladenia otázok a pochybovania. „Mám tých otázok toľko, toľko neuspokojenej zvedavosti, že samotný otáznik symbolizuje množstvo tých otázok dohromady“ (J. K.). V druhej polovici šesťdesiatych rokov Koller vytvoril cyklus Máp (alebo Turistických značiek, 1967), kde jednotlivé obrazy dotiahol k abstrakcii. „Kollera charakterizuje flexibilné žánrové nomádstvo — striedanie maľby, akcie a konceptu“ (H. Mar- kusková, nepag.). V tomto období experimentoval vo všetkých oblastiach výtvarnej kreativity, ktoré potom väčšinou paralelne striedal. Okolo roku 1965 realizoval aj svoje prvé — podľa vlastných slov civilistické — Antihappeningy. „Svojou anti-formuláciou bol vlastne opätovným vznesením otázky či pochybnosti nad niečím, čo sa okolo neho dialo. Týmto konceptom a jemu prináležiacim manifestom vymedzil svoj vlastný program postupnej a systematickej akčnej premeny skutočnosti chápanej ako ready-made (J. K.) na novú kultúrnu realitu“ (A. Hrabušický). Išlo mu o bezprostrednú tvorbu kultúrnosti života (J. K.). Vznikol celý rad umeleckého aktu, ktorý nazýval „kultúrne situácie“. Rokom 1968 Koller odštartoval ďalší rad negačnej série: anti-obrazy boli zamerané jednak na analý- zu a chápanie pojmu umenia, a jednak na sociálno-ideologické výzvy, kde tiež využíval napísané slová a vychádzal z konceptuálneho princípu. Tento princíp bol Kollerovi od začiatku vlastný a v rôznom prepojení, či už s neodadizmom, popartom, vizuálnou poéziou, alebo akciou a happeningom, zostal hlavnou ideou tvorivosti. „Jedinečnosť individuality vo výtvarnom diele (a na druhej strane manuálnej zručnosti) nahradil fi- lozoficko-ideový obsah, vylučujúci v tvorbe podiel ďalšej — výtvarnej dorealizácie“(Gazdík, nepag.). Boli to prejavy, ktoré autor považoval zanegáciu výtvarného aktu
v prospech skutočnosti. Rok 1970 priniesol v Kollerovej tvorbe zvrat: vydal manifest U.F.O. (Univerzálne Futurologické Operácie), v ktorom kládol otázky a otáz- niky identity na všetkých úrovniach výrazu (irónia, vtip, groteska) a vo všetkých oblastiach (vesmír, každodennosť). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch túto svoju ufológiu rozvinul do individuálnej mytológie, do ktorej sa presunuli aj paralelne rozvíjané kultúrne situácie, akcie a pod. Príbeh ustavične zvedavého a večne sa pýtajúceho domestikovaného ufonauta s túžbou po neznámom a vedomostiach vyústil do symbolu vlnovky, večného plynutia života (Nová vážnosť, 1990).