Od roku 1926 navštevoval súkromnú maliarsku školu G. Mallého v Bratislave, v roku 1930 začal študovať na Škole umeleckého priemyslu v Prahe (prof. A. Hofbauer) a po prvom semestri na prípravke Akadémie výtvarných umení (prof. J. Obrovský). V rokoch 1932 — 1937 študoval u prof. W. Nowaka. V roku 1938 sa usadil v Bratislave, učil na Škole umeleckých remesiel (1938 — 1939) a na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (1939 — 1941). V roku 1938 ho prijali za člena Umeleckej besedy v Prahe. Stal sa tiež členom SSVU, ale v roku 1942 bol vylúčený. Po vojne opäť učil na SVŠT (1945 — 1947) a pôsobil na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (1948 — 1949). Podieľal sa na založení Slovenskej národnej galérie a Vysokej školy výtvarných umení, kde pôsobil od roku 1949 až do konca života (v rokoch 1949 — 1952 ako rektor, neskôr ako vedúci Oddelenia portrétneho a kompozičného maliarstva). Mal veľký podiel na vydávaní nadrealistických zborníkov Sen a skutočnosť, Vo dne a v noci a Pozdrav, spolupracoval so združením Spolok pre vedeckú syntézu. Absolvoval početné študijné pobyty, dostal viaceré umelecké a štátne vyznamenania.
Jeho postoj k umeniu a základný arzenál výrazových prvkov sa sformovali do definitívnej podoby v podstate už počas štúdia. Kolorit figuroval ako nosný prvok takmer u všetkých maliarov z okruhu Nowaka, vrátane Mudrocha, ktorý farbu posunul do úlohy plnohodnotného významu: „Farba stáva sa mu symbolom, naplneným duševnými hodnotami, ako zvuk hudby“ (Güntherová-Mayerová, nepag.). Zároveň s farebnosťou sa upevňovali aj ďalšie dôležité prvky, napríklad svetlo. Umelec pritom objavil a inovoval Rembrandtov spôsob maľby, ktorý ho okrem temnosvitu zaujal predovšetkým svojím neskutočným vnútorným žiarením svetla. Jeho zámerom bolo uskutočniť „absolútnu maľbu“, čo znamená, že prioritou nebolo zobrazovanie skutočnosti, ale realizácia maliarskych cieľov maliarskymi prvkami a riešenie maliarskych otázok. V tejto súvislosti presadzoval imaginárnosť maľby, ktorá síce zostávala pri predmetnom zobrazení, ale zakladala sa na maliarovej predstavivosti a predstave určujúcej samotný predmet maľby. Formálne však jeho maľba aj naďalej vychádzala z klasickej maľby s expresívnymi prvkami, v ktorej široké čierne kontúry, resp. pozadie, ohraničovali žiarivé farebné plochy, plôšky a body.
Po jeho prvej výstave v roku 1937 v Prahe sa jeho tvorba stala ideovo jednoznačná, výrazovo strhujúca. Počas vojny veľkú časť jeho tvorby námetovo predurčila tragédia doby, emotívne zasa prežívanie skutočnosti. Vznikla séria malieb s témou katastrofy, kde maliar varioval motív mŕtvych ľudských a zvieracích tiel, obetí brutality symbolizovanej býkom. Do jeho obrazov sa vkradol melancholický až temný tón, ktorý sa tam postupne udomácnil. Postavy a predmety sa zjavujú ako prízraky, symboly vynárajúce sa do vnímateľného sveta maľby. Vystupujú z čierneho pozadia, ktoré nie je ani prázdnym, neutrálnym priestorom, ani konvenčnou perspektívou, ale akýmsi emocionálnym priestorom neznáma, sveta skrytého v nás a mimo nás, ktorý nás môže zničiť a zahubiť. Túto existenciálnu a poetickú hĺbku zrejme vycítili aj nadrealistickí básnici hnutia Avantgardy 38, s ktorými predstavitelia výtvarnej moderny tejto generácie úzko spolupracovali a vydávali spolu zborníky určujúce ďalší vývoj umenia. U Mudrocha táto cesta viedla k básnickosti a metaforickému vyjadrovaniu. Jeho kytice a obrazy žien, najmä v neskorších obdobiach, však zdôrazňovali intimitu ako svojbytnú emocionálnu zložku obrazového vyjadrenia. Celú jeho tvorbu charakterizoval výrazný prísvit v maľbe, vyjadrenie pocitov a mäkkosť tvarov.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 227