Od roku 1926 študoval na súkromnej škole G. Mallého v Bratislave, kde sa zoznámil a spriatelil s C. Majerníkom. O rok neskôr sa odsťahoval do Prahy, kde po príprave študoval na Akadémii výtvarných umení (1929 — 1933, prof. W. Nowak). Už v prvom ročníku získal prvú cenu všetkých ročníkov. Na akadémii sa zoznámil s maliarom E. Nemesom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. V roku 1936 spoločne vystavovali v pražskej Galérii Dr. Huga Feigla a následne boli pozvaní za riadnych členov Umeleckej besedy. Výťažok z predaja obrazov im navyše umožnil absolvovať študijnú cestu do Paríža. Po návrate sa zapojili do umeleckého života v Prahe, ale v roku 1938 museli Československo opustiť. Nemes sa usadil vo Švédsku a Bauernfreund v Londýne. V snahe udomácniť sa v novom prostredí si zmenil meno na Jacob Bornfriend. Koncom vojny sa mu podarilo zamestnať sa ako učiteľ v jednej československej umeleckopriemyselnej škole, ale čoskoro s učením prestal a venoval sa iba vlastnej tvorbe. Venoval sa maľbe, kresbe, grafike, nástennej maľbe a kolážam. V roku 1959 realizoval nástennú maľbu v knižnici školy Jeshiva (Jews’ College, Montagu Place) v Londýne. Vznikla tak veľkorozmerná kompozícia, ktorá jazykom symbolov a židovských textov priblížila a prerozprávala desať najdôležitejších židovských slávností.
Maľba Jakuba Bauernfreunda sa v dejinách slovenského výtvarného umenia spája s úsilím mladej generácie nastupujúcej v tridsiatych rokoch 20. storočia o moderný výtvarný prejav. Počas študentských rokov už ako vyzretý maliar syntetizoval vo svojej tvorbe viaceré výdobytky novodobého maliarstva a vytvoril si jedinečný rukopis, ktorý sa vyznačuje senzualizmom tak v téme (ženské zmyselné akty), ako aj v jemnom kolorite. Tento spôsob maľby postupne prechádzal do kuboexpresionizmom ovplyvnenej maľby s dôrazom na štruktúru a kompozíciu rozbitú plochami ohraničenými kontúrami. Výrazný posun v jeho priamej ceste k surrealizmu znamenali výstavy A. Massona, M. Ernsta, Ch. Soutina a M. Chagalla, ktoré videl počas študijnej cesty v Paríži v roku 1936. Bauernfreundova maľba so zvláštnou imagináciou postáv a predmetov viedla k výsledkom osobitého metafyzického zátišia. Vďaka spredmetnenej neživej prírode a figúram s charakterom marionet sa dopracoval k istému typu poetizmu, kde uplatnil aj jemu blízke zásady kubizmu. Využil takmer všetky rekvizity a prostriedky bežné v surrealistickej maľbe, no najmä spájanie predmetov na základe asociačného reťazca a architektonickú výstavbu postáv arcimboldovského typu z najrozličnejších foriem a predmetov. V druhej polovici tridsiatych rokov dozrela jeho tvorba, v ktorej sa neguje časovo-priestorová príčinnosť a nahrádza sa skupinou objektov a symbolov evokujúcich súhrn pocitov, spomienok a snov.Obrazy sprevádza množstvo atribútov vyjadrujúcich základný pocit maliara, alegórie pominuteľnosti alebo často neidentifikovateľné predmety a postavy, ktoré však spolu vytvárajú zmysel vizuálnemu vnemu.
V štyridsiatych rokoch vznikli v Londýne obrazy, ktoré síce vychádzali z každodenného života, ale maliar ich pretvoril na scény so snivou (nie snovou) až romantickou atmosférou. Ide o radostné výjavy s dvojicou milencov, priateliek alebo skupinou ľudí v otvorenej prírode, ktoré sú dotvorené na javisko, alebo doplnené atribútmi priestoru vytvoreného ľudskou rukou, napríklad architektúry. Tento svet maliar budoval s množstvom kvetov a rozkvitnutých stromov v pestrých až hýrivých farbách a bujarých formách ako alternatívu reálneho sveta. Uvoľnený spôsob maľby z prvej polovice štyridsiatych rokov sa postupne opäť uzatvoril do hrubých kontúr — najskôr sa ohlásili tmavé hrubé čiary popri intenzívnych farebných plochách a škvrnách. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa dopracoval k ďalšej obmene kubizujúcej maľby, ktorú skĺbil s expresionistickými farbami a surrealizujúcimi námetmi. V druhej polovici päťdesiatych rokov sa formy na jeho maľbách rozpúšťali do čoraz menej identifikovateľných škvŕn. Jeho maľba začala smerovať k abstrakcii, čierne hrubé kontúry sa postupne vytrácali a formy sa skladali len z farebných plôch. Táto harmonická fáza tvorby postupne vyústila do programu s viac civilizovanými námetmi. Rovnováha ustúpila a kompozícia sa skomplikovala, predovšetkým vďaka opätovnému oživeniu autorovho surrealistického obrazového myslenia. Abstraktné, resp. abstrahujúce, tvary sa začali meniť na znaky a vytvárať zložité obrazové celky s asociačným podtónom. Kompozície z posledného tvorivého obdobia sa skladajú z útržkov a fragmentov rôznych svetov, známych aj neznámych, v ktorých sa stretávajú maliarove vízie, reminiscencie z mladosti a obrazové stopy po dávnych kultúrach. Jakub Bauernfreund vo svojej tvorbe zotrval na hranici surrealizmu a poetizmu a zostal verný svojmu najdôležitejšiemu motívu, zátišiu, ktoré rôznym spôsobom obmieňal. O podstate jeho umenia, v ktorom je obsiahnutá príroda, ale aj umŕtvený svet, kde sa postavy spredmetňujú, nadobúdajú vlastnosti figurín a bábok, čím strácajú charakter živého, nám viac prezradí latinský výraz natura morta.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 65