V roku 1889 sa s rodičmi presťahoval do Skalice. V rokoch 1894 — 1896 súkromne študoval u maliara K. Záhorského, v rokoch 1896 — 1898 na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. E. Liška) a v rokoch 1898 — 1900 na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Drážďanoch (prof. L. Pohle). Po predčasnom odchode zo školy absolvoval pobyt v USA (Pittsburg, New York). Po návrate žil a pôsobil na Slovensku. Spolu s J. Augustom, E. Pacovským a T. Andraškovičom sa organizačne podieľal na založení a formovaní Grupy uhorsko-slovenských maliarov (1903). Bol zakladajúcim členom Spolku slovenských umelcov a Umeleckej besedy slovenskej. Žil v Malom Tŕni, v Pezinku a v roku 1911 sa usadil v Bratislave, kde viac ako tri desaťročia pôsobil ako výtvarný pedagóg: v rokoch 1911 — 1915 a 1918 — 1932 viedol súkromnú maliarsku školu, kde začínali maľovať mnohí poprední výtvarníci, v rokoch 1941 — 1944 učil na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej a v rokoch 1946 — 1949 na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Mallého viac ako polstoročná maliarska činnosť zahŕňa diela od žánrových obrazov cez krajiny a zátišia až po portréty. Z hľadiska hodnotenia jeho tvorby sú najcennejšie diela vytvorené do konca dvadsiatych rokov 20. storočia. V prvej tvorivej fáze využíval výraznú kontúru predmetov, ktorú vypĺňal farbou, čím vznikali kompozície s výraznými farebnými škvrnami s valérmi. V druhej fáze tvorby v dvadsiatych rokoch svoju maľbu posunul smerom k šrafovaniu štetcom, pri ktorom celú plochu maľby rovnomerne pokryl jasnými čiarami, a tým podčiarkoval kresebnosť maľby. V jeho figurálnej tvorbe motivicky prevládajú scény z dedinského života, ktoré niekedy zasadil do krajinárskeho výjavu, resp. do mestského prostredia. Bežné scény známe z každodenného života na dedine zobrazoval v ich jednoduchosti a malebnosti. Atmosféru dotváral prírodnými výsekmi s pitoreskným okolím vidieka. Tieto predmety vystupujú na maľbách predovšetkým ako prostriedok na zdôraznenie maliarskych efektov: vytvárajú atmosféru nenútenou ľahkosťou a mäkkosťou, náznakom plynulého pohybu, voľného diania, kolobehu života a spolužitia človeka a prírody.
Tento pozitívny a triezvy prístup k vidieckemu ľudu a životu so snahou mierne dotvárať príjemné pôsobenie zvoleného motívu charakterizuje Mallého tvorbu v prvej štvrtine 20. storočia. Približne od polovice dvadsiatych rokov sa však vrátil k stavbe obrazov prostredníctvom farebných plôšok, ale už vynechal výrazné kontúry, rukopis sa stal splývavejším, vďaka čomu jeho obrazy pôsobia sviežo a prirodzene. Výrazná farebnosť posilňuje expresivitu obrazu, kým krivky jeho dynamickosť. Vo valéroch sledoval hodnotu farieb a svetla. Dospel k uvoľnenému rukopisu s expresívnym podfarbením, ktorý sa zakladá na jednote farebných, svetelných a tvarových štruktúr. Kompozične dospel k budovaniu obrazovej plochy z rôznych škvŕn pozostávajúcich z krátkych ťahov štetca. Asi najvýstižnejšie by sme mohli Mallého maľbu charakterizovať ako osobitý plenéristický expresionizmus využívajúci na jednej strane výdobytky maľby vznikajúcej vo voľnej prírode a na strane druhej expresivitu v prednese. Jeho tvorba má — v súlade s expresionistami — aj výrazne ideové zameranie na sociálnu maľbu a kritické zobrazenie slovenskej reality. V jeho tvorbe prevládali žánrové obrazy zo života ľudu, raz s národopisným podtónom, inokedy s výstižnou typologickou charakteristikou postáv a krajín. Výrazne sa nemenil ani spôsob maľby na pomedzí realistickej a expresívnej podoby so záujmom o jej svetelné hodnoty.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 191