Jeho rodina sa prisťahovala do Dolného Kubína keď mal 5 rokov. Od roku 1913 študoval odbor dekoratívne sochárstvo v Budapešti na Umeleckopriemyselnej škole, až do roku 1917, kedy narukoval. S úmyslom dokončiť sochárske umelecké vzdelanie odcestoval v roku 1920 do Berlína, vrátil sa však odtiaľ ako maliar a grafik. V Nemecku v tom čase pôsobila vlna expresionistickej maľby, takzvaná Novembergruppe (Novembrová skupina) a hnutie Neue Sachlichkeit (Nová vecnosť), ktoré veľmi živo vnímali sociálnu realitu ľudí. Zo stretu s nemeckou výtvarnou scénou si A.P. Weisz-Kubínčan odniesol expresionistické tendencie v podobe intenzívnej farebnosti a emotívneho dynamického rukopisu.
Návrat na Slovensko znamenal pre maliara život vo veľmi skromných podmienkach, no aj tak mu Orava učarovala natoľko, že ju menoval za svoj rodný kraj. Živorenie a neúspechy na umeleckom poli síce umocňovali jeho pocit neistoty a rozorvanosti, ale nevzdal sa myšlienky naplniť svoje umelecké poslanie. Nechýbala mu vytrvalosť a odhodlanosť, ktorú nepodkopala ani jeho nízka sebadôvera.
Jeho tvorbu napokon uznal Miloš Alexander Bazovský a postavila sa za neho aj Matica Slovenská vo forme finančnej podpory a objednávky ilustrácií do turistického sprievodcu po Orave (1933). A.P. Weisz-Kubínčan sa napokon presťahoval do Martina, kde sa výrazne zlepšila jeho životná úroveň. Navyše tu bol obklopený priateľmi a kolegami a prežíval obdobie úspešnej výstavnej činnosti. Maľoval tradičné námety s národne uvedomelým postojom, zachytené modernou výtvarnou formou. Často sa na plátnach objavovala horská krajina, lazy, práca na poli či pastieri. Dokázal citlivo zachytiť radostné aj smutné momenty zo života ľudí na dedine, ich spokojnosť ale aj osamelosť či strach. Okolnosti ho priviedli k otázkam zmyslu ľudského života a človeka zobrazoval s jeho konkrétnymi osobitosťami a danosťami, no do jeho diel občas vstúpila komickosť výjavu. Motív jazdca a koní spracoval ako symbol slobodnej nespútanej energie a fyzickej sily v dynamickom pohybe. Ďalším z obľúbených námetov boli polovačky. Za témou lovca a koristi sa dá tušiť osud prenasledovaného človeka, z ktorého sa stala štvaná zver. Originálny maliarsky rukopis P.A.Weisz Kubínčana sa prejavil razantnou expresívnou maľbou a vibrujúcou atmosférou plnou napätia. Prenikavé a intenzívne farby podtrhávali nepokoj výjavu a predmety sa strácali v krátkych, cikcakovito usporiadaných ťahoch štetca. Dá sa povedať, že “…sa dostal do štádia, kedy sa každá postava, každá bytosť, ba aj krajinomaľba stala symbolickým, plnohodnotným portrétom maliara, verným obrazom jeho vnútorného sveta.” (Kiss-Szemán, Z. – Hľadanie identity: Arnold Peter Weisz-Kubínčan, s. 11). Po roku 1939 sa zhoršilo jeho postavenie vplyvom protižidovských nálad a zákonov. Vnútorná izolácia a umelecké vyhnanstvo viedli k zhoršeniu psychického rozpoloženia. Pre P.A.Weisz-Kubínčana nastalo obdobie skrývania sa pred rasovým prenasledovaním a mnoho jeho diel bolo zničených fašistami. Stopa po umelcovi so zložitým osudom sa končí pri prevoze do koncentračného tábora.