Diela z depozitára: Ja je niekto iný

Autoportrét je fascinujúci žáner. Umelci a umelkyne prostredníctvom neho vytvárajú obraz nielen seba, ale aj o sebe – okrem svojej fyzickej podoby nám sprostredkúvajú to, čo považujú za dôležité, charakteristické.

Či už je to konkrétne prostredie, odev, atribúty umeleckého povolania, ako napríklad štetce či maliarska paleta, držanie tela, pohľad, alebo samotné prevedenie. Už od renesancie je autoportrét vo výtvarnom umení presiaknutý sebavedomím, sebainscenovaním a symbolmi. Vznik tohto žánru je okrem meniaceho sa postavenia umelcov v spoločnosti spojený s dostupnosťou optických pomôcok. V 20. storočí však realistickosť zobrazenia ustupuje iným kvalitám a experimentom. Autoportrét pokrýva nielen potrebu identifikácie a reprezentácie, ale kvôli prežitým nástrahám ilustruje aj podoby odcudzenia v zmysle básne Rudolfa Fabryho s príznačným názvom Ja je niekto iný.

Niektorí umelci a umelkyne prostredníctvom autoportrétu skúmajú svoje psychické stavy, možnosti a konvencie figurálnej maľby ako takej, stáva sa dokonca ich ikonickým žánrom (od Rembrandta cez Fridu po Mariu Lassnig). Iní prepožičiavajú postavám svoje vlastné črty, pretože ich poznajú najlepšie. Samozrejme, autoportrét môže prekročiť hranice figurálneho zobrazenia. V zbierke Galérie Nedbalka sa nachádzajú viaceré pozoruhodné autoportréty a diela s autoportrétnymi črtami. Predstavený výber je viacgeneračný a zobrazuje autorov a autorky v rôznych štádiách života, v konvenčnejších kompozíciách i hraničných situáciách. Na štúdii k autoportrétu maliara v zrelom veku Petra Júliusa Kerna nechýbajú obrazy, Július Jakoby sa zasa v pracovnom odeve symbolicky portrétuje v deň svojich sedemdesiatych ôsmych narodenín. Raný autoportrét Milana Laluhu zobrazuje umelca štylizovaného do roly jednoduchého dedinčana s baranicou na hlave. Naproti tomu dielo mladého Stana Filka je sebavedomým, osudovo pôsobiacim portrétom umelca, v ktorom integruje do obrazu aj jeho rám. Nadrealistický prístup k sujetu sebazobrazenia Endreho Nemesa je typický svojou fragmentovanosťou a estetikou odcudzenej – bábkovej a pritom bolestne fyzickej – telesnosti poznačenej hrôzami vojny. Hyperbolizovaná telesnosť je prítomná aj v obrazoch Lucie Dovičákovej, ktoré sú charakteristické využitím autoportrétnych čŕt umelkyne. Od roku 2012 autorka bez príkras tematizuje svoje tehotenstvo a materstvo.

Autori a autorka: Lucia Dovičáková, Stano Filko, Július Jakoby, Peter Július Kern, Milan Laluha, Endre Nemes