Aktuálna výstava Ľudovít Fulla – Fragmenty

... o línii, ktorá „je mu výrazom intelektuálnej zložky tvorivej“, a farbe, ktorá je zasa „výrazom citovej kultúry“. Ľudovít Fulla

Koncepcia výstavy i publikácie, kde je zbierka spracovaná celá, je rozdelená do piatich častí – fragmentov: 1. Portréty a akty, 2. Maľba, 3. Kresba a ilustrácia, 4. Grafika, 5. Návrhy pre architektúru. Kurátorka výstavy Katarína Bajcurová, autorka poslednej veľkej monografie o Ľudovítovi Fullovi (Bratislava: Slovart a Petrus, 2009), jednotlivé diela a skupiny diel interpretuje a pri interpretácii jednotlivých „fragmentov“ prináša nové poznatky, ktoré sa objavili za ostatných desať rokov. Kniha (katalóg) s komentármi ku konkrétnym dielam je koncipovaná ako svojho druhu „rukoväť“ pre zberateľov. Výstava aj kniha sú určené všetkým záujemcom o Fullovo umenie, ktorých potešia jeho majstrovské diela a zároveň sa chcú dozvedieť niečo viac o jeho „maličkostiach“, úkrokoch či „refrénoch“ sprevádzajúcich a charakteristicky dotvárajúcich „hlavnú melódiu“ jeho tvorby.

V tomto roku sme si pripomenuli 120. výročie narodenia Ľudovíta Fullu (* 27. február 1902 Ružomberok – † 21. apríl 1980 Bratislava), umelca, ktorý nepochybne patrí ku kľúčovým osobnostiam slovenského umenia 20. storočia. Disponoval spontánnym a zároveň syntetickým výtvarným talentom. Od začiatkov svojej tvorby skúšal nastoliť otázku, či možno byť európskym a súčasne slovenským umelcom, a hľadal na ňu zmysluplnú odpoveď. Protirečenie tradičného a moderného riešil ich spojením – k svojmu typickému výrazovému vzorcu dospel cez inšpiráciu súdobými umeleckými hnutiami, detským výtvarným prejavom, ikonopisnou maľbou, stredovekým maliarstvom a ľudovým výtvarným umením. Toto dedičstvo dokázal prekryť moderným experimentovaním na spôsob priam „janáčkovskej či bartókovskej syntézy“, ako o  ňom napísal český spisovateľ Milan Kundera. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk, ktorý sa vyznačoval spojením racionálnej, konštruktívnej stavebnosti tvaru s intenzívnou, emocionálnou farebnosťou. Stal sa azda najoriginálnejším slovenským umelcom 20. storočia, pričom za toto postavenie, ktoré sa dá najvýstižnejšie pomenovať termínom „archaista-novátor“ (Jurij Tyňanov), vďačil najmä svojmu zmyslu pre syntézu neraz veľmi rozmanitých a protichodných prvkov. Fulla ako prvý dosiahol na Slovensku métu, ku ktorej nedošiel ešte nikto z jeho predchodcov: skonštruoval abstraktný obraz. Hoci horizont „fyzického modelu“ obrazu nikdy do dôsledkov neopustil, programovo uplatnil postuláty nepredmetnosti v úžitkovej grafike a scénografii. Od doktríny „absolútnej maľby“ (čo v dobovej reči znamenalo nepredmetné, abstraktné umenie), o ktorú sa čiastočne usiloval počas prvého vrcholu svojej tvorby v tridsiatych rokoch, sa obrátil k tradičnejšie postavenej téme slovenského maliarstva 20. storočia, k hľadaniu a vyjadreniu národného mýtu. Venoval sa maliarstvu, grafike, kresbe, avantgardnej scénografii a typografii, knižnej ilustrácii, viaceré diela boli realizované ako gobelíny. Svoje dielo daroval štátu, nachádza sa v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku (otvorená v roku 1969; začiatkom roku 2022 bola expozícia demontovaná kvôli havarijnému stavu objektu), ktorá je v správe Slovenskej národnej galérie. Kniha spracováva významný fragment jeho diela zo zbierky Galérie Nedbalka.

Ľudovít Fulla (1902 – 1980) patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského umenia 20. storočia. Študoval na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave (1921 – 1922) a na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (1922 – 1927, prof. Arnošt Hofbauer, František Kysela). V rokoch 1929 – 1939 pôsobil ako profesor na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, založenej podľa vzoru nemeckého Bauhausu. Do tohto obdobia patrí aj jeho plodná spolupráca s Mikulášom Galandom na prvom a jedinom manifeste slovenského moderného maliarstva Súkromné listy Fullu a Galandu (1930 – 1932). Od tridsiatych rokov 20. storočia reprezentoval slovenské umenie na všetkých významných prehliadkach československého umenia v zahraničí. Za obraz Pieseň a práca získal v roku 1937 Grand Prix na Medzinárodnej („svetovej“) výstave umenia a techniky v Paríži. V roku 1942 bol penzionovaný, od roku 1943 žil v Martine. V rokoch 1949 – 1952 bol vedúcim oddelenia monumentálno-dekoratívneho maliarstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odkiaľ z politických dôvodov odišiel. Utiahol sa do ústrania a venoval sa ilustrácii, najmä ilustrovaniu Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí (ako Slovenské rozprávky vyšli vo viacerých vydaniach). V rokoch 1956 – 1962 žil v Žiline, kde si zriadil osobnú galériu; v tomto období začala postupná rehabilitácia jeho tvorby. Druhýkrát bolo Fullovo dielo medzinárodne ocenené na EXPO ’58 v Bruseli. Od roku 1962 žil a tvoril v Ružomberku. V rokoch 1966 a 1977 daroval značnú časť svojej umeleckej tvorby štátu ako protihodnotu za postavenie Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku (galéria v správe Slovenskej národnej galérie bola sprístupnená verejnosti v roku 1969). Venoval sa maliarstvu, grafike, kresbe, scénografii a knižnej ilustrácii, niektoré diela boli realizované ako gobelíny.

Architekt výstavy: Jakub Tóth

Fulla deťom: Ondřej Horák

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond pre podporu umenia.