Stano Filko

tvorca individuálnej mytológie a totality umenia i života

(1937 Veľká Hradná — 2015 Bratislava)

V rokoch 1956 — 1960 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, v rokoch 1960 — 1965 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. P. Matejka). V detstve prežil po páde do lomu klinickú smrť (1945) a zasiahol ho elektrický prúd (1952), čo malo na jeho tvorbu výrazný vplyv v podobe spomienok a úvah. V roku 1981 emigroval do Nemecka, kde žil prevažne v Düsseldorfe. Na Documenta 7 v Kasseli vystavoval svoje manifesty, fotografické dokumenty a na bielo natreté auto, ktorým emigroval. V roku 1983 sa usadil v New Yorku. V roku 1990 sa vrátil na Slovensko, kde žil a tvoril do svojej smrti.

Počas štúdia a tesne po jeho ukončení vytváral figurálne kompozície s postkubizujúcim rukopisom. Tieto maľby posunul do expresívnej a spontánnej polohy, v ktorej začal s deštrukciou plátna. Do plátna vystrihoval väčšie či menšie diery, ktorými narúšal nielen jeho štruktúru, ale aj kompozície maľby. Absenciou svoje diela zároveň akoby signoval. Celý život túžil po dokonalosti a celistvosti a tu naznačoval nemožnosť vnímania komplexnosti vesmíru, celistvosti sveta. Druhou polohou jeho ranej tvorby sú od roku 1964 objekty a štrukturálne asambláže (Oltáre súčasnosti). V rokoch 1964 — 1965 ich vytvoril približne tridsať a prezentoval ich na výstave Obydlia súčasnosti a skutočnosti v Galérii na Karlovom námestí v Prahe (1967). Tvoria voľne prepojenú sériu objektov, v ktorých sa stretávajú najelementárnejšie ľudské potreby a pudy. Obrázky symbolizujúce túžbu po moci (napr. vojna) a sexuálnu túžbu sa voľne miešajú na objektoch v tvare oltárov. Fotografie nahých a polonahých žien, spotrebného tovaru, reklám z časopisov a lacných púťových obrázkov tvoria v spleti so zrkadlami a klincami pútavý objekt lacného záujmu s atribútmi sladkého i bolestného života. Tieto asambláže vystupovali vo funkcii fetišov a slúžili na estetické kontemplácie. Pomerne skoro sa však začal venovať aj happeningu, akciám, environmentom a konceptuálnemu umeniu. Počas tvorby sa formovala aj jeho individuálna mytológia a kozmologický koncept. Ako uviedol vo svojom vlastnoručne písanom katalógu tvorby, ponímanom tiež ako umelecký akt, v rokoch 1965 — 1970 vytvoril sto diel, grafík, objektov, akcií, happeningov, manifestov, dokumentácií a iných umeleckých aktov, ktoré invenčne nazval napr. prospekart, environment, projektart, mapy, asociácie atď. Filko sa vo svojej teórii opiera o základný postulát Marcela Duchampa: tvorba je surovým produktom kolektívneho vyjadrovania. Ľudská činnosť, braná vcelku, braná ako činnosť sama o sebe a pre seba, predstavuje tvorivý akt par excellence; každá tvorba, každý jav týkajúci sa spôsobu vyjadrovania, z nej priamo vyplývajú (Pierre Restany).

Veľmi skoro tiež pomenoval umenie ako vizuálnu komunikáciu (1970) a uvedomil si hodnotu vizuálnej informácie. V tomto období napísal spolu so Z. Kostrovou a A. Mlynárčikom manifest Čo je HAPPSOC? Skutočnosť a s A. Mlynárčikom vytvoril HAPPSOC I. a HAPPSOC II. V roku 1966 napísal manifest Úvahy o prostredí, kde stručne vymedzil svoje vnímanie priestoru a naznačil začiatky svojej filozofie. V úvahe „Univerzálne prostredie“ (1966 — 1967) opísal svoju interaktívnu inštaláciu, ktorá mala byť ako prostredie „jeden kompletný konzekventný celok žitia“ (S. Filko). V rokoch 1973 — 1974 bol spoluautorom manifestu Biely priestor, v ktorom išlo o ideu nekonečného priestoru a jeho interpretáciu pomocou čistej senzibility. Biele prostredie (Biely priestor I, 1974; Biely priestor (vertikály), 1947) vytvorené trojicou autorov  — Stanislav Filko, Miloš Laky a Ján Zavarský — v sebe nesie posolstvo čistoty. Autori inštalácie mali v úmysle dematerializovať priestor, ktorý mal smerovať k svojskej interpretácii nekonečna. Filko sa aj v neskoršej tvorbe venoval farebnej redukcii diel, kde biela symbolizuje absolútnu duchovnosť. Od polovice sedemdesiatych rokov svoju tvorbu rozdeľoval na tri hlavné cesty, ktoré symbolicky vyjadroval farbami, slovenskou trikolórou: červená — biológia; modrá — kozmológia, biela — absolútna duchovnosť. Od začiatku osemdesiatych rokov opätovne využíval aj maľbu ako nositeľa umeleckého aktu. V USA sa venoval tzv. Bad painting, ale tvorivým aktom pre neho aj naďalej ostávali všetky bežné predmety a každodenná činnosť človeka. Po návrate na Slovensko sa začal venovať multimediálnym akciám, inštaláciám a vizuálnym projektom, pričom využíva množstvo materiálov a rôznych tvorivých postupov.

 


 

KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 99

buttons autor

Použitá literatúra

JANČÁR, Ivan: Stano Filko & Ivan Jančár: Filkova archa a oltáre súčasnosti. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2008

POKORNÝ, Marek: Model sveta. Quadrophony. La Biennale di Venezia 51. esposizione internationale d’arte. Stano Filko, Ján Mačuška, Boris Ondreička, Marek Pokorný. Katalóg výstavy. Benátky : Pavilion of the Czech Republic and the Slovak Republic, Giardini di Castelo — Bratislava : Slovenská národná galéria, 2005

BROZMAN, Dušan — GRZONKA, Patrícia: Stano Filko. Katalóg výstavy. Praha : Arbor Vitae, 2005

SRNENSKÁ, Dagmar: Stanislav Filko. Šeherezáda. Žena — Venuša. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria Slovenskej sporiteľne, ARTPEX, 2001

FILKO, Stano: Stano Filko II. 1965 — 69. Tvorba. Bratislava : A-Press, 1970