Milan Paštéka

intelektuálny galandovec

(1931 Trenčín — 1998 Voznica)

V rokoch 1950 — 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ľ. Fulla, J. Želibský). Po ukončení štúdia sa vrátil na Kysuce k rodičom, ale po dvoch rokoch sa presťahoval do Bratislavy. Bol zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu (1957). Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia bol za svoju tvorbu často kritizovaný, ale šesťdesiate roky prežil v tvorivej pohode a s odborným uznaním. Od druhej polovice šesťdesiatych rokov často vystavoval doma i v zahraničí. V roku 1966 dostal Cenu Cypriána Majerníka. V roku 1972 boli členovia Skupiny Mikuláša Galandu podrobení ostrej kritike v zborníku Za socialistické umenie (Materiály zo zjazdov umeleckých zväzov, Slovenský spisovateľ, 1972) a vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo v daných historických súvislostiach znamenalo zákaz vystavovania a ďalšie represálie. Osemdesiate a deväťdesiate roky priniesli postupné uvoľňovanie umeleckej atmosféry a pre Paštéku slobodu tvorby, návrat na umeleckú scénu a úspech. V roku 1990 sa zúčastnil na 44. bienále v Benátkach (s J. Kolářom), čo otvorilo možnosti svetovej prezentácie jeho tvorby. Zomrel pri autonehode.

 

Celá Paštékova tvorba sa odohráva v intenciách intímnej a komornej maľby so snahou uchopiť maliarskymi prostriedkami, ale v podstate poetizáciou, niečo zo skutočnosti. Táto snaha sa časom redukuje na tichý monológ o existenciálnych otázkach bytia, resp. na dialóg s tichom, so smrťou, so životom v jeho čoraz obnaženejšej (maliarskej) realite. Paštéka vstupuje na umeleckú scénu koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov svojou expresívnou maľbou charakteristickou hrubo nanášanými farbami a zámerne deformovanými alebo štylizovanými figúrami zasadenými do náznakmi určeného priestoru. Postupne strieda rôzne formy vyjadrovacích možností, od schematizácie cez štylizáciu tvarov až po zrieknutie sa postáv a predmetov v maľbe, pričom sa snaží obnoviť základný princíp tvorby pravekého jaskynného umenia a pestovať spontánnu maľbu. Samotný obraz sa preňho stáva autentickou výpoveďou, ako aj autonómnym plnohodnotným svetom, do ktorého sa nedá jednoznačne preniknúť (slovom alebo interpretáciou diel). Cez vedome zredukované tvary s monochrómnou farebnosťou prechádza k nefigurálnej maľbe.

Smerovanie jeho tvorby v neskorších rokoch ozrejmuje výraz „obnažená farba“ (J. Chalupecký): postupne sa obnažuje nielen farba, ale aj tvary.

Maliar zbavuje postavy najskôr šiat, neskôr charakteristických znakov, hmotnosti a objemu, a nakoniec akejkoľvek formy „telesnej schránky“. Zostávajú iba pocitové náznaky, stopy po niečom. Jeho tvorba smeruje k čoraz intenzívnejšej, a preto aj bolestnejšej obnaženosti, od krehkosti a neistoty ku skepticizmu a pochybnostiam. Jeho diela sa spájajú do voľných cyklov s vnútornou a koncentrovanou meditáciou nad základnými otázkami bytia a ako také sú vyznaniami nekonečnej samoty. V neskoršom období majú jeho figurálne výjavy určité sprievodné prvky: neurčitý intímny vzťah dvojice alebo trojice v neurčenom priestore, ktorý vnímame iba pocitovo; dôraz na náznaky príbehu a vzťah medzi postavami, ktoré sa uchovali dokonca aj v abstraktnej maľbe; pretrvávajúci ironický alebo skeptický prístup k príhode alebo vzťahu: kolískový alebo loďkový tvar ich spája, zmierňuje hranaté obrysy postáv, ale zároveň naznačuje istú rozpoltenosť, možnosť prelomu, samostatnosť, teda ambivalentný vzťah postáv; zredukované tvary bez charakteristických individuálnych čŕt. Maliarova tvorba v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v sebe nesie takmer všetky určujúce prvky a princípy jeho tvorby: figurálny výjav neurčitej skupiny ľudí v neurčenom priestore, ktorý vnímame ako uzavretý. Prevládajú náznaky príbehu a vzťahu medzi postavami a autorská výpoveď o skúsenosti (Paštéka), čo sa skrýva za obrazmi. Časom sa však stupňuje umelcov ironický alebo skeptický postoj a tiež jeho túžba po tichu. Ku koncu svojej tvorby sa dopracoval k abstrakcii a špirálam.


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 241

buttons autor

Použitá literatúra

KISS-SZEMÁN, Zsófia: Galandovci — legendy slovenskej moderny 1969 — 1989. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2011

JANČÁR, Ivan — KISS‑SZEMÁN, Zsófia: Fenomény v slovenskom výtvarnom umení v druhej polovici 20. storočia. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2009

JANČÁR, Ivan: Milan Paštéka. Kresby na bielom papieri. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2004

Kolektív autorov: Milan Paštéka. Levice : Koloman Kertész Bagala, L.C.A., 2001

FILA, Rudolf a kol.: Milan Paštéka. Aristokrat mlčania. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 1999

BARTOŠOVÁ, Zuzana — PAŠTÉKA, Milan: Milan Paštéka. Nové obrazy 1993 — 1997. Katalóg výstavy. Trnava : Galéria Jána Koniarka, 1997

BARTOŠOVÁ, Zuzana: Milan Paštéka. Sondy. Katalóg výstavy. Bratislava : Slovenská národná galéria, 1990

MOJŽIŠOVÁ, Iva: Milan Paštéka. In ARS, 1970, č. 1 — 2, s. 159 — 178