Milan Laluha je jedným z najdôslednejších členov Skupiny Mikuláša Galandu pokiaľ ide o programové riešenie cieľov vytýčených v Manifeste Skupiny M. Galandu, uverejnenom v Mladej tvorbe (1957, č. 2). Tomuto poslaniu zostal verný počas celej tvorby, v ktorej sa nenachádzajú tvorivé obdobia, výkyvy alebo veľké experimenty. Od samého začiatku vychádza zo základných, nemenných konštánt, ktoré ju určujú a vymedzujú. Jeho tvorba pramení z tradícií (autentickej životnej hodnoty), ktorým dáva jasnú a jednoduchú líniu čistých a prostých významov. Duchovný i výtvarno-skladobný zdroj nachádzal v Mičinej. Obnažené (napr. strom bez lístia, človek bez individuálnych čŕt), na základné geometrické tvary zredukované hmoty sprevádza vo výraze robustnosť, monumentalita a univerzálnosť. Podobne ako ostatní členovia Skupiny, aj Laluha si vytvoril jazyk v podobe znaku, ktorý v osobitej, z moderných prvkov výtvarnej reči vytvorenej formálnej skratke tlmočí bezmennú podstatu témy obrazov, ľudí a prírody, ich vzťahu. Ako kováč (M. Rúfus, D. Tatarka) vo svojej dielni všetko (prírodné tvary, postavy, stromy) pretaví do istej dynamickej formy z hmôt, ktoré sa vyznačujú konštantou vo výraze. z výtvarno-formálnej stránky buduje svoje maľby poučený kubistickou, no vďaka E. Zmetákovi najmä konštruktívnou vecnosťou. „Keď dnes začínam maľovať, keď ohmatávam prázdne plátno, zbehne sa mi to celé až do akéhosi vzorca…“ — zdôveruje sa autor. Jeho výjavy nie sú naturalistické alebo realistické, práve naopak, sú štylizované, pôvodné tvary sú okresané na podstatnú podobu a sú do istej miery skonštruované. Maľba sa u neho vytvára podľa vzorca, slovami I. Mojžišovej podľa formuly, ktorá je všeobecne platná, hovorí o prapodstate vecí a o elementárnosti prvkov, z ktorých sa skladá život i dielo.
Aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch navíja na jednu líniu svoju ohnivú baladu, v ktorej sa témy opakujú v nespočetných variáciách. V ostatnom čase vznikali tieto variácie na jednu tému v rôznych rozmeroch a náladách, raz boli viac baladické, inokedy viac melancholické, ale vždy spoľahlivo vystavané do dynamickej kompozície. Rytmus im dodáva aktuálny tón monumentality, dôvernosti, ale aj elementárnej radosti. Motív života ľudí na slovenskom vidieku, najmä v Mičinej, sa neustále opakuje ako repetičné znamienko, skladba diela ako chronické úsilie akoby o sériovosť maľby. Nespočetné varianty kompozícií prináša maliar ako výsledok svojej neutíchajúcej túžby po návrate do jednoduchého a nevinného sveta detstva.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 177