V roku 1914 začal študovať na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. D. Raksányi), ale už v roku 1916 sa vrátil do rodného mesta, kde pracoval ako úradník. S bratom Richardom vydával v roku 1919 ilustrovaný časopis Hárman (Traja). V roku 1922 pokračoval v štúdiu na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. V. H. Brunner) a v rokoch 1923 — 1927 na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. A Brömse, F. Thiele). V roku 1924 vytvoril sedem grafických listov pre úvodné číslo časopisu DAV a litografický cyklus Láska v meste. Na podnet Ľ. Fullu sa v roku 1929 presťahoval do Bratislavy, kde krátko vyučoval kreslenie na meštianskej škole a následne pôsobil ako externý a neskôr riadny profesor na Škole umeleckých remesiel (Oddelenie grafiky, reklamy a módneho kreslenia). V roku 1930 absolvoval študijný pobyt v Paríži. S Ľ. Fullom vydával manifest slovenského moderného výtvarného umenia Súkromné listy Fullu a Galandu (1930 — 1932, č. 1 — 4). V roku 1937 sa zúčastnil na 20. bienále v Benátkach a v tom istom roku získal striebornú medailu na Svetovej výstave v Paríži. Jeho grafická tvorba s mnohými experimentálnymi prvkami (najmä v oblasti litografie do dreva a linolea) výrazne formovala podobu medzivojnového výtvarného umenia. Stála expozícia Mikuláša Galandu bola v roku 1991 sprístupnená v rodnom dome umelca v Turčianskych Tepliciach.
Mikuláš Galanda patrí medzi zakladateľov slovenskej moderny, bez ktorého si nevieme predstaviť nielen medzivojnové maliarstvo na Slovensku, ale ani slovenskú maľbu druhej polovice 20. storočia (Skupina Mikuláša Galandu). Začiatky jeho tvorby určovala záľuba v (spočiatku secesnej) línii a obdiv k tvorbe nórskeho maliara a grafika E. Muncha. Jeho prvé práce vznikali v oblasti grafiky a určovali charakter jeho tvorby približne do roku 1926 — 1927. Plynulá krivka, ktorú virtuózne zvládal, tvorí základ jeho tvorby poučenej -izmami, najmä konštruktivizmom, kubizmom, ale aj tvarovou abstrakciou a ďalšími modernými výdobytkami francúzskej maľby. Jeho teoretická pripravenosť a odvaha experimentovať mu umožnili využívať akékoľvek nové formálne maliarske prostriedky. Jeho základným cieľom však bolo zlúčiť európsku výtvarnosť a spevnosť rodnej zeme. Ako sám uviedol: „Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté, a toto pretvoriť do výtvarníckej mluvy je úlohou slovenského umelca“ (Kálmán, 1939).
Galanda presadzoval autonómnosť umenia, uznával svojbytnosť obrazu a dával mu dar vytvárať niečo autentické a nové: „Funkciou maliarskeho umenia je tvoriť novú emotívnu realitu,“ napísal v umeleckom manifeste v roku 1930. Bez ohľadu na ladenie jeho tvorby, motivickú orientáciu diel nevynímajúc, neopúšťal pôdu tejto emotívnej reality, pôdu lyrickej dikcie a spontánnosti a hravosti. V zrelom tvorivom období na konci dvadsiatych rokov 20. storočia sa mu podarilo na základe maliarskych vedomostí a skúseností vytvoriť svojrázny spôsob stavania kubistických tvarov a fauvisticky chápanú farebnosť. Príznačnou charakteristikou pri hodnotení Galandovho umenia sa stala mimoriadne príjemná symbióza tradičného námetu a moderného prejavu, pričom k tradičnému námetu patria osvedčené krajinné výseky s horskou tematikou alebo dedinské výjavy zo života, postavy pastierov, zbojníkov, roľníkov a pod, k modernému prejavu zas aplikovanie formálnych výdobytkov svetového moderného, resp. vo viac odvážnej podobe avantgardného umenia. Najvýraznejšie miesto v jeho tvorbe však zastáva práve emotívna stránka obrazu vnímaná ako plnohodnotný a nosný prvok umenia. Jeho naturelu blízka intímnosť sa najintenzívnejšie prejavila v tzv. ružovom období, ako aj vo finálnej fáze charakterizovanej množstvom štylizovaných komorných portrétov dedinských žien, dievčat a madon.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 109