Mária Medvecká

maliarska kronikárka Oravy

(1914 Medvedzie pri Tvrdošíne — 1987 Bratislava)

Študovala v Učiteľskom ústave pre kreslenie v Bratislave (1934), v rokoch 1942 — 1945 na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (G. Mallý, M. Schurmann), v rokoch 1945 — 1946 na Akadémii výtvarných umení vo Viedni (prof. Robin Christian Andersen), v rokoch 1946 — 1947 na Akadémii výtvarných umení v Prahe a v roku 1948 ukončila štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Od roku 1935 vyučovala kreslenie na hornej Orave, po ukončení štúdia pôsobila ako maliarka v slobodnom povolaní. V roku 1949 sa vrátila na Oravu. Stala sa členkou umeleckého spolku Život, Umeleckej besedy slovenskej, neskôr Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Vystavovala na samostatných a kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Absolvovala študijné cesty do viacerých bývalých socialistických štátov, okrem iného aj do Mongolska a Číny. Venovala sa aj ilustračnej tvorbe.

 

Počas celej svojej tvorby zotrvávala pri realistickom zobrazení. Od svojich učiteľov si osvojila maľbu impresionistického spôsobu, ale inklinovala skôr k zobrazeniu skutočnosti v duchu realizmu 19. storočia, ktoré sa nesústreďovalo na chvíľkové impresie a prchavé atmosférické javy. Túto jej snahu o tradičnú maľbu ešte utvrdzovala sivastá a ťažká zemitá farebnosť. Zamerala sa na zobrazenie ťažkého života ľudu, ktorý poznala na rodnej Orave. Vo svojich raných maľbách sa snažila zachytiť zanikajúci svet čistých prameňov, čím prispela k vytvoreniu slovenského mýtu v maľbe. Popri portrétnej a figurálnej maľbe sa spočiatku venovala najmä zátišiam a vedutám Bratislavy. Od rokov 1948 — 1949 bola jej tvorba tematicky, ideovo i štýlovo spätá so socialistickým realizmom: „Pod vplyvom významných spoločenských zvratov dochádza okolo roku 1949 aj v tvorbe Márie Medveckej k závažnému zlomu, no na rozdiel od starších generácií jej sa nebolo treba adaptovať, prišla s tvorbou plnou autentickosti“ (L. Skrak). Zotrvávala v oblasti portrétnej a figurálnej maľby, venovala sa krajinomaľbe a vidieckemu žánru v snahe monumentalizovať výjavy z každodenného života.

V šesťdesiatych rokoch sa jej podarilo oprostiť sa od spôsobu maľby starých majstrov, jej rukopis sa čiastočne uvoľňoval, ťahy štetca prerušovali splývavý štýl, zintenzívnil sa aj kolorit a tematicky sa sústredila na komornejšie a intímnejšie scény z rodinného života. V sedemdesiatych rokoch v jej tvorbe tematicky prevládala slovenská, predovšetkým oravská, dedina a krajina a spoločensky angažované motívy. Uvoľnenejším rukopisom a mierne zjednodušenými tvarmi uskutočňovala svoj umelecký program monumentalizovať život a krajinu oravského ľudu. „Na takom malom kúsku zeme, akým je Orava, sú vyabstrahované všetky znaky, ktoré sú najtypickejšie pre Slovensko. Keď to hovorím, nemám na mysli len oravskú krajinu s jej premenlivým baladickým rytmom, drevenú ľudovú architektúru, ľudové umenie — výtvarné, hudobné, slovesné. Ale mám na mysli aj spätosť Oravcov so zemou, bohatú na neuveriteľnú škálu osudov a premien. To všetko spolu vytvára onú neopakovateľnú atmosféru, ktorá podnecuje tvorbu ľudsky i umelecky“ (Mária Medvecká).


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 219

buttons autor

Použitá literatúra

JANKOVSKÝ, Milan: Mária Medvecká. Obrazy z Oravy. Katalóg výstavy. Praha : Národná galéria, 1981

SKRAK, Ladislav: Mária Medvecká. Bratislava : Pallas, 1977