Ľudovít Fulla

zakladateľ slovenskej moderny

(1902 Ružomberok — 1980 Bratislava)

V rokoch 1921 — 1922 študoval na súkromnej škole G. Mallého v Bratislave a v rokoch 1922 — 1927 na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. A. Hofbauer, F. Kysela). V rokoch 1928 — 1939 pôsobil ako učiteľ a profesor kreslenia na avantgardnej Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Spolu s M. Galandom ako prví vystúpili s programovým vyhlásením moderného umenia na Slovensku, ktoré bolo uverejnené formou Súkromných listov Fullu a Galandu v rokoch 1930 — 1932. Už od tridsiatych rokov reprezentoval slovenské moderné umenie na medzinárodných fórach, okrem iného na bienále v Benátkach (1934, 1942, 1954, 1956, 1962, 1966), na výstave svetového moderného umenia v Bruseli (1935) alebo na Svetovej výstave v Paríži (1937), kde za obraz Pieseň a práca získal cenu Grand Prix. Vystavoval na bienále v São Paolo (1957) a na EXPO ’58 v Bruseli získal zlatú medailu. Okrem maľby sa venoval grafike, kresbe, avantgardnej scénografii a ilustrácii. Jeho knižná ilustrácia a grafické listy sa vyznačovali nielen formálnymi výdobytkami, čím sa vlastne stal zakladateľom modernej úžitkovej grafiky, ale aj plnohodnotným výrazom. Stála expozícia Ľudovíta Fullu sa nachádza od roku 1969 v Ružomberku (SNG).

Ľudovít Fulla je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej moderny medzivojnového obdobia. S vynikajúcim citom pre celok synkretizoval rôzne charakteristické prvky svetovej moderny do osobitého, originálneho a významovo viacvrstvového prejavu. Darilo sa mu plynule prekračovať hranice výtvarného a úžitkového umenia. Na jednej strane využíval vďaka dekoratívnosti väčšiu pôsobnosť diel na ľudí, na strane druhej sa vedome hlásil k modernému prístupu stierania hraníc medzi každodenným životom a umením. Po začiatkoch charakterizovaných bežným konzervatívnym podaním námetov s konvenčným sociálnym zameraním sa približne v roku 1927 vybral cestou ľudovým umením poučeného primitivizujúceho výtvarného podania, do ktorého postupne zapracoval prvky ľudovo-surreálnej tradície s bohatou symbolikou a čiastočne rozprávkovým odľahčením. V základných princípoch sa inšpiroval maľbou i spôsobom myslenia M. Chagalla. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov už svoju maľbu jednoznačne posunul k plošnému, dekoratívnemu kolorizmu, ktorý pôsobil originálne a moderne. Jeho svojrázny maliarsky rukopis sa ustálil v tridsiatych rokoch, kedy nielen dosiahol kultivovaný originálny prednes, ale svojou tvorbou zároveň obhajoval právo na svojbytnú a samostatnú existenciu obrazu. V jeho vrcholnej tvorbe vidíme syntézu úsilí o moderný výraz.
Jeho mimoriadny záujem o byzantské umenie a umenie východu (ruská ikona), ktoré sa vyznačuje neskrývanou monumentalitou, oplýva výrazne emotívnou farebnosťou a pôsobivou dekoratívnosťou.

Niektoré prvky našiel aj v miestnej ľudovej tvorbe, predovšetkým v maľbe na skle, ktorú — spolu s detskou kresbou — považoval za nesmierne inšpiratívnu. Zámerne využíval jej ornamentálnu hodnotu a organicky ju zabudovával do svojho kultivovaného umeleckého výrazu. Formálne však vychádzal zo západného, predovšetkým francúzskeho moderného maliarstva, ktorého zásady s vynikajúcim citom pre kompozíciu a mieru uplatnil aj pri využití tradičnejších tém. Odľahčením tvarov sa z obyčajných postáv stávajú zvláštne bytosti jasavej krásy. Fullove diela ospevujú radosť zo života s dôrazným koloritom žiarivých červených farieb, symbolizujúcich život a lásku. Jednoznačne smeruje k úsiliu zakomponovať do svojej tvorby stredovekú tradíciu rozšírenú najmä cez ľudové umenie. Zároveň sa snaží do istej miery profanizovať náboženské témy a klásť dôraz skôr na ich ľudské rozmery. Aj klasickú tému s pôvodnou kresťanskou symbolikou pretavuje do obrazu s témou z každodenného života, čím ju vyzdvihuje do sviatočného sveta. Jeho obľúbeným motívom sa stala napríklad heroizácia matky a materstva — stretávame sa s ním v celej jeho tvorbe v rôznych technických prevedeniach a v rôznych podobách. Aj v ďalších tvorivých obdobiach pri práci využíval svoj vynikajúci cit pre kompozíciu a dekoratívnosť a aplikoval štylizáciu foriem a tvarov. V duchu stredovekej a primitívnej maľby sa aj naďalej zriekal priestorovosti a perspektívy v obraze v prospech naratívnosti výjavov, na ktorých čitateľnosť kládol veľký dôraz.


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 103

buttons autor

Použitá literatúra

BAJCUROVÁ, Katarína: Ľudovít Fulla. Bratislava : Slovart, 2009

PETERAJOVÁ, Ľudmila: Ľudovít Fulla. Bratislava : Pallas, 1977

MATUŠTÍK, Radislav: Ľudovít Fulla. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenského fondu výtvarných umení, 1966

HLAVÁČEK, Zdeněk: Ľudovít Fulla. Praha : Artia, 1962

VÁROSS, Marian: Ľudo Fulla. Bratislava : Vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955

WAGNER, Vladimír: Ľudo Fulla. Praha — Prešov : Československá grafická únia, 1935

FULLA, Ľudovít: Okamihy a vyznania. In DVOŘÁKOVÁ, Helena: Dialógy v ateliéroch. Bratislava : Pallas, 1975