Od roku 1863 ho v rodinnom kaštieli v Strážkach súkromne vyučoval rakúsky maliar T. Ender, ktorý mu neskôr posielal aj sadrové modely a iné pomôcky. V rokoch 1872 — 1874 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. A. Strähuber, O. Seitz), v rokoch 1874 — 1875 na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. I. Pils). V roku 1875 prvýkrát navštívil Barbizon, absolvoval viaceré študijné cesty do Talianska (1878), Barbizonu a Francúzska (1889 — 1892, 1896 — 1897). Pravidelne si prenajímal ateliér v Budapešti a vo Viedni. Bol stále na cestách, ale pravidelne sa vracal maľovať do Beckova a Strážok. Stála expozícia diel Ladislava Mednyánszkeho bola sprístupnená v roku 1990 v rodinnom kaštieli v Strážkach (SNG).
Ladislav Mednyánszky bol jednou z najvýznamnejších a najoriginálnejších osobností prelomu 19. a 20. storočia. Vo svojej dobe bol uznávaný predovšetkým ako krajinár. Barbizonské chápanie krajiny bolo v súlade s jeho vnútorným svetom a tento typ krajinomaľby v duchu lyrického realizmu, ktorý uprednostňoval prežitie zážitku umelca, jeho individuálne pocity a nálady, maliar čoskoro priviedol na majstrovskú úroveň. Neskôr pridal aj niektoré skúsenosti impresionistickej maľby, ale často sa vracal k obrazom hmlistých nálad v tmavých tónoch. Majstrovstvo týchto diel spočíva v stovkách odtieňov, ktoré obrazom dodávajú nádych živej krajiny. Francúzsky kritik A. Remacle prirovnal dravú rieku Dunajec na Mednyánszkeho maľbách k spiacemu dravcovi. Tajomnosť na pokraji brutálnosti je podčiarknutá hrdzavo-červenou farbou zrazenej krvi, vyvolávajúcou pocit pudovosti a agresivity, vášní, ktorými sa umelec zaoberal v rámci teórie farieb a s ktorými sa ustavične vyrovnával vo svojom živote i diele. V deväťdesiatych rokoch sa jeho tvorba uvoľňovala a oboznámenie sa s impresionistickou maľbou viedlo k ešte výraznejšiemu vyjasneniu palety. Často experimentoval na hranici svojich výrazových možností. Toto jeho tvorivé obdobie bolo blízke symbolizmu a dekadencii so secesnými prvkami. Prehlboval sa jeho záujem o filozofiu, budhizmus a teozofiu, ktoré zamýšľal istým spôsobom zapracovať do svojich diel. Časom pribudli expresívne ťahy štetca a energický spôsob maľby a v prvej dekáde 20. storočia aj expresívne poňaté maľby.
Spočiatku jednoduché figurálne štúdie, v ktorých sa maliar snažil o zobrazenie typickej, príznačnej vlastnosti daného človeka, dotiahol k sugestívnemu, expresívnemu výrazu tváre, najmä očí, ktorý vypovedal o celom osude a údele zobrazovaného. Mednyánszky v neskorších obdobiach zapojil do výrazu celé telo, vďaka čomu dosiahol expresívny až gestický charakter maľby, ktorý objavila a ocenila až mladšia umelecká generácia. Počas prvej svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády ako frontový maliar a vytvoril celý rad umelecky náročných a strhujúcich výpovedí o zmysle a hodnote ľudského života. Celý život ho priťahovali katastrofy, či už spoločenské, alebo prírodné. Na jednej strane ho fascinovala veľkoleposť a sila prírodných živlov, na strane druhej mal hlboký súcit s trpiacimi. Ku koncu života sa chcel stať svedkom obrovského ľudského utrpenia, ktoré so sebou priniesla prvá svetová vojna. Na fronte však nezobrazoval víťazstvá a krvavé boje, chcel ukázať následky vojny, žiaľ a bolesť za bojovými líniami a obyčajné ľudské trápenie. Často sú to zúfalé výrazy bezbranných a zmrzačených, vojaci pri oddychu a bežnej činnosti, mŕtvi splývajúci s prírodou, kde sa ich obeť zdá byť úplne zbytočná, zajatci, dlhé rady poľných vojenských vozov. V tomto období vrcholí aj jeho figurálna tvorba, kedy sa rad vydedencov a tulákov mení na širokú masu bezbranných a zúfalých ľudí.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 205