Ján Ilavský

maliar vyrovnaných hodnôt

(1924 Spišské Vlachy — 2004 Bratislava)

V rokoch 1941 — 1946 študoval na Učiteľskej akadémii v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1946 — 1950 pôsobil ako učiteľ v Nálepkove a Moldave nad Bodvou. Od roku 1951 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení figurálnej a portrétnej maľby (prof. L. Čemický), v rokoch 1953 — 1956 v ateliéri figurálneho, portrétneho a kompozičného maliarstva (prof. J. Mudroch). V roku 1957 sa usadil v Bratislave. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Kontinuita (1966 — 1967), Slovenskej výtvarnej únie (1990 — 1994), Umeleckej besedy slovenskej (1994 — 1995) a Spolku výtvarníkov Slovenska (1995). V roku 1986 sa stal predsedom Komisie maliarstva, sochárstva a grafiky pri Slovenskom fonde výtvarných umení v Bratislave. Venoval sa tiež monumentálnej tvorbe v interiéri a exteriéri.

 

Zatiaľ čo študentské roky sprevádzalo úsilie o realistické zobrazenie skutočnosti, v prvom zrelom tvorivom období, približne v rokoch 1957 — 1962, ozvláštnil svoju tvorbu expresívnou štylizáciou foriem a farebnosťou. Plochy v kompozíciách začal kúskovať a výrazne od seba oddeľovať, v dôsledku čoho postupne vznikali kompozične vyvážene poskladané formy, ktoré časom doviedol až na hranicu geometrickej štylizácie. Jeho tvorbu zo šesťdesiatych rokov 20. storočia charakterizujú práve tieto kompozičné riešenia na hranici abstraktnej geometrizácie tvarov, ktoré vznikali čiastočne pod vplyvom informelovej maľby a ich povrch je výrazne štruktúrovaný pieskom. Zároveň sa jeho tvorba presunula do polohy štylizácie figúr a zjednodušenia ich tvarov. Sú to najmä ženské akty a torzá, ktoré sú stálym námetom jeho tvorby a pravidelne sa objavujú vo všetkých tvorivých obdobiach. V sedemdesiatych rokoch nastal výrazný návrat k figurálnym témam a expresívnou farebnosťou zvýrazneným realistickým zobrazeniam. Čiastočne boli poznačené tendenčnosťou, najmä v tematike: na jednej strane sa to prejavuje v typizovaných výjavoch ako zbojník a pod., na strane druhej v ideologicky neutrálnom námete, napr. hudba.

Osemdesiate roky priniesli uvoľnenie v tvarovej štylizácii postáv a predmetov a poetizáciu vo výraze maľby, ktorá dosiahla vrchol až v deväťdesiatych rokoch. Do tej doby sa jeho obrazy očistili od detailov, zameriavali sa na vystihnutie podstatných momentov, pozadie sa neutralizovalo a generalizovalo. Expresívnosť sa udržala aj vo farebnosti, aj v maliarskom prednese. Kolorit sa väčšinou zredukoval na modrú a jej odtiene, ktoré dominujú na všetkých maľbách s sú väčšinou v kontrapunkte s výraznými maloplošnými, ale intenzívnymi škvrnami žltej alebo červenej. Táto emotívna farebnosť je charakteristickým prvkom výrazu chladnej a éterickej pocty žene. Druhým ustavične sa vracajúcim námetom sú kone a jazdci v mnohých polohách, napr. v podobe Dona Quijota, Jánošíka či jazda apokalypsy. Kôň u Ilavského vystupuje ako symbol vo viacerých významových rovinách, raz je to pomocník alebo priateľ človeka, inokedy stelesnenie bezuzdnej prírodnej sily alebo zvestovateľ osudu a apokalypsy.


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 135

buttons autor

Použitá literatúra

PODUŠEL, Ľubomír: Ján Ilavský. Bratislava : FOART, s. r. o., 2010

PETRÁNSKY, Ľudovít: Ján Ilavský. Retrospektíva. Katalóg výstavy. Bratislava : Pallas, 1974

BACHRATÝ, Bohumír: Ján Ilavský. Po slnovrate. Katalóg výstavy. Bratislava : Artpex, spol. s r. o., 2006