Jan Hála

obdivovateľ Važca

(1890 Blatná, ČR — 1959 Važec)

V roku 1912 začal študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. V. Bukovac, M. Pirner). V roku 1915 narukoval a štúdium ukončil v roku 1918. V roku 1923 navštívil Važec, kde sa ešte v tom istom roku usadil. V roku 1925 sa stal členom Spolku slovenských umelcov a v roku 1928 členom Umeleckej besedy slovenskej. Bol spoluzakladateľom Umeleckého spolku Tatran (1926 — 1929). Pravidelne vystavoval na Slovensku a v Čechách. Po vypovedaní zo Slovenska v roku 1939 odišiel do Blatnej, ale v roku 1940 sa aj s rodinou vrátil do Važca. V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný.

 

Jan Hála prišiel do Važca maľovať a našiel tam domov. Ako píše v jednom liste: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. (…) Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska“ (Abelovský, s. 14). Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho umeleckým programom na celý život. Jeho „pastorále“ pramení v romantických ideách 19. storočia a prostriedky na ich uchopenie v zmyslovo vnímateľnej forme na plátne v maľbe 19. storočia. Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“ (Abelovský, s. 14), ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to „slovenskofíliu“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: „Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol“ (Abelovský, s. 27).

Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Určujúcim prvkom v jeho tvorbe preto nie sú maliarske alebo duchovné výdobytky a prínosy, ale námet. Začiatkom dvadsiatych rokov sa sústredil na veristické zaznamenávanie ľudí, krojov, zvykov, tancov, piesní, spôsobu života, najmä práce a zábavy. Od druhej polovice dvadsiatych rokov sa jeho túžba po dokonalej idyle kúsku celistvého sveta, mikrokozmu, stala hlavnou témou jeho tvorby a jej hlavným umeleckým programom. Vtedy sa v jeho maľbe najviac prejavila istá forma štylizácie prvkov s dôrazom na expresívnosť. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba ustálila v rovine istej tradičnej a nie príliš výraznej zmesi naturalistickej maľby prepojenej s páčivým secesným dekorativizmom.


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 125

buttons autor

Použitá literatúra

ABELOVSKÝ, Ján: Jan Hála. Trenčín : Q-EX, 2006

ABELOVSKÝ, Ján: Jan Hála. Súborné dielo. Katalóg výstavy. Bratislava : Slovenská národná galéria — Liptovský Mikuláš : Galéria P. M. Bohúňa, 1990

KOTALÍK, Jiří — JANKOVSKÝ, Milan — PETRÁNSKY, Ľudo — LENKO, Július: Jan Hála (1890 — 1959). Výber z diela. Katalóg výstavy. Liptovský Mikuláš : Galéria P. M. Bohúňa — Praha : Staromestská radnica, 1982

ABELOVSKÝ, Ján: Jan Hála. Bratislava : Pallas, 1978

MENSATORIS, Vojtech: Jan Hála. Katalóg výstavy. Liptovský Mikuláš : Oblastná galéria P. M. Bohúňa, 1956

LENKO, Július: Jan Hála. Nad Hálovými obrazmi. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1951