V rokoch 1940 — 1944 študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici. V rokoch 1945 — 1946 pôsobil ako učiteľ na východnom Slovensku. V rokoch 1946 — 1949 pokračoval v štúdiu na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (prof. G. Mallý, J. Mudroch, D. Milly). Po nútenom predčasnom ukončení štúdia krátky čas pracoval ako organizačný pracovník v Umeleckej besede slovenskej. V roku 1951 sa usadil v Martine, kde pôsobil v Matici slovenskej a vo vydavateľstve Osveta ako výtvarný redaktor. V roku 1950 sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1954 pôsobil ako umelec v slobodnom povolaní. Stal sa členom Skupiny Mikuláša Galandu (1957) a zúčastnil sa na všetkých jej výstavách. Venoval sa aj monumentálnym prácam v architektúre, ale najmä grafickej tvorbe.
Štubňa vychádzal z tvorby umelcov medzivojnovej moderny, predovšetkým z výtvarného odkazu M. A. Bazovského, Ľ. Fullu a E. Zmetáka. Fullom a Zmetákom sa do veľkej miery inšpiroval pri svojej hlavnej činnosti, tvorbe grafík. Od posledne menovaného prevzal aj prístup k individuálne chápanému konštruktivistickému princípu v tvorbe, ktorý naplno uplatnil od roku 1957. Ako člen Skupiny Mikuláša Galandu vo svojej tvorbe vychádzal z pozorovania skutočnosti a moderného zobrazenia. „Časom sa však jeho pozornosť čoraz systematickejšie sústreďovala na uchopenie a vyjadrenie charakteristického, podstatného rysu, postoja videnej reality, v konečnom výraze smerujúceho k jadrnej skratke, výrazovému znaku“ (Kostrová, 1991, nepag.). Jeho umelecká výpoveď sa postupne zhusťuje do symbolov, znakov, ktoré majú zastúpiť celý výraz, náladu alebo myšlienku obrazu. Paralelne s daným postupom u neho prichádzalo k presunu ťažiska voľnej tvorby na grafiku, ktorá svojimi úspornými, často štylizovanými tvarmi a redukovanou farebnosťou umožnila zhutnený umelecký prejav.
V jeho grafikách sa objavoval námet vidieka a intímny svet umelca. Na drevorezoch a neskôr farebných litografiách vytváral svet odpozorovaný z reality, ale pretvorený vlastným ironickým vnímaním. „… Vytvoril ironický «diár» zvykov, opentlených rituálov pri posedení na podstienku za nedeľného večera“ (Mojžiš, s. 35). Tento autorov obrazový záznamník prerozprával obyčajné príbehy, ktoré podával jazykom zredukovaným na minimum. Na jeho litografiách z posledných dvoch dekád najviac zavážil princíp prítomného a neprítomného tvaru vymedzeného obrysom, teda prítomnosti jednej a absencie druhej časti formy, ktorá je prítomná iba v divákovej mysli. Motivicky často vychádzal z ľudovej tradície a využíval rôzne masky, napríklad masky zo starých úľov využil ako prapôvodné tvary pre svoje nové, väčšinou čiernobiele kompozície. Takto vznikali diela s novými interpretáciami, ktoré pôsobili archaicky a moderne zároveň, ale zachovali si pôvodnú hravosť a symbolickosť výrazu tvárí.
KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012, s. 265