Imrich Weiner-Kráľ / Imre / Imro / Weiner / Kráľ / Etienne Clark

prvý predstaviteľ medzivojnového surrealizmu

(1901 Považská Bystrica — 1978 Bratislava)

Od roku 1919 študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe a krátky čas aj na Českom vysokom učení technickom (architektúra). V roku 1922 pokračoval v štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Düsseldorfe (prof. R. Döring, L. Heupel-Siegen), v roku 1923 v Berlíne a v roku 1924 v Paríži (École des Beaux-Arts, Acadèmie de Grande Chaumière Acadèmie Colarossi). Absolvoval niekoľko študijných pobytov v Paríži (1930, 1937), Berlíne a Dessau (Bauhaus, 1930). Bol členom Maďarskej vedeckej, literárnej a umeleckej spoločnosti v Československu, tzv. Masarykovej akadémie. V roku 1939 zostal po jednej zo svojich výstav v Paríži. V emigrácii sa zapojil do hnutia odporu proti fašizmu a začal používať pseudonym Kráľ. V roku 1947 dostal francúzske štátne vyznamenanie ako účastník odboja, v roku 1950 bol z Francúzska vyhostený. Od roku 1951 žil v Prahe a Považskej Bystrici. V roku 1951 bol pri ilegálnom pokuse o prekročenie hraníc zatknutý a sedem mesiacov strávil vo väzení, kde namaľoval 45 obrazov v duchu socialistického realizmu. V roku 1961 sa natrvalo usadil v Bratislave. Venoval sa maľbe, kresbe a grafike (cyklus My, Cesta, Cyklón atď.). Aktívne sa venoval športu (horolezectvo), hral na husliach a bol aj literárne činný (písal kritiky, spomienky, autobiografiu). Vlastný životopis uverejnil aj v monografii M. Várossa (Váross, 1963, s. 8 — 16).
Okolo roku 1925 sa u neho objavil satirický pohľad na slovenský vidiek v podobe groteskného žánrového maliarstva korešpondujúceho s umeleckými prejavmi jemu blízkych maďarsko-nemeckých výtvarníkov. Začiatkom tridsiatych rokov sa dopracoval k asociačnému poetizmu, ktorý viedol k jeho osobnej verzii surrealizmu a osobitému, výraznejšiemu poetizmu s baladickým nádychom (mestského i vidieckeho prostredia). Spoločná výstava s F. Mallým v brnianskej Galérii Skupiny výtvarných umelcov a v Umeleckej besede v Bratislave v roku 1936 znamenala historický nástup surrealizmu v slovenskom umení. Weiner vo svojej maľbe využíval charakteristické znaky surrealizmu, ako napríklad antropologickú monumentalizáciu, mechanizmus zhustenia, levitovanie predmetov, pootvorené okná a dvere ako symboly úniku, oblaky ako alegórie slobody, prevracanie časovo-priestorovej kauzality v rámci jednotlivých obrazov a pod. Popieral však automatizmus a slovenskú skutočnosť chcel uchopiť a zobraziť v jej hĺbke: realitu i sny, svet bdenia i spánku, reálne a ireálne, to čo je hlboko zakorenené v ľuďoch, čo vidno na povrchu i čo sa skrýva v podvedomí aj tých najprostejších ľudí.

Využíval pri tom symbol ako do jedného znaku zhustený prienik do podstaty ľudskej existencie.

Jeho maľby z medzivojnového obdobia sú svojráznou alegóriou času, klasickej témy vyjadrenej konvenčným zoskupením postáv rôzneho veku (dievča, mladá žena, starena), ale netradičným spôsobom tak vo výrazových prostriedkoch surrealizmu, ako aj v ponímaní sujetu. S filozoficko-meditatívnymi témami sa maliar vyrovnával aj v neskorších obdobiach tvorby. Od roku 1950 vznikali diela, ktoré by sme mohli označiť ako optimistické — sú prežiarené úprimnou radosťou a tichou „krásou bohatého vnútorného života“ (Srnenská), a pritom sú blízke surrealisticko-poetickému ponímaniu. Sprievodným javom tvorby, ktorej predmetom je radosť zo života, kvety, lúky a ženský akt, je intímnosť a lyrickosť. Vznikli však aj maliarske cykly s katastrofickými víziami, resp. varovnými témami (grafický cyklus Cyklón, ďalej Atóm, Krivkajúca smrť). V šesťdesiatych rokoch dosiahla jeho tvorba mimoriadne kvality, vznikli diela výtvarne kultivované, duchovne hĺbavé a intelektuálne na vysokej úrovni.

Imrich Weiner-Kráľ spojil moderný výtvarný výraz so surrealisticko-metafyzickým obrazovým myslením. Svoje obrazy staval na troch rovnocenných princípoch: na myšlienke, cite a technike. Osobný, emocionálny i poetický akcent dodáva obrazu jeho spomienka z detstva, vďaka ktorej si uvedomil, do akej miery bol zrastený s okolitým svetom a ako hlboko žijú obrazové predstavy v každom z nás. Ako sám napísal: „… naša Hana tvrdila, že tá figúra na mesiaci je stará žena s batohom dreva, a nie kráľ Dávid.“


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 271

buttons autor

Použitá literatúra

WEINER-KRÁĽ, Imrich: Výber z diela. Katalóg. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenského fondu výtvarných umení, 1966

CLARK, Etienne: Z díla. Katalóg výstavy. Praha : Galerie Václava Špály, 1962

WEINER-KRÁĽ, Imrich: 40 rokov umeleckej tvorby. Katalóg výstavy. Bratislava : Zväz slovenských výtvarných umelcov, 1961

SRNENSKÁ, Dagmar — MÜNZOVÁ, Alma: Imro Weiner-Kráľ. Bratislava : Petrus, 2002

ABELOVSKÝ, Ján: Imrich Weiner-Kráľ (1901 — 1978). Katalóg výstavy. Bratislava : Slovenská národná galéria — Budapešť : Slovenský inštitút, 2001

ILEČKOVÁ, Silvia: Imro Weiner-Kráľ. Súborné dielo. Katalóg výstavy. Bratislava : Slovenská národná galéria, 1991

KVASNIČKA, Marián: Imro Weiner-Kráľ. Katalóg výstavy. Trenčín : Oblastná galéria M. A. Bazovského — Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 1986

PETERAJOVÁ, Ľudmila: Sny a návraty Imra Weinera-Kráľa. Katalóg výstavy. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenského fondu výtvarných umení, 1971

VÁROSS, Marian: Imro Weiner-Kráľ. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenského fondu výtvarných umení, 1963

VÁROSS, Marian: Imro Weiner-Kráľ. Katalóg výstavy. Bratislava : Zväz slovenských výtvarných umelcov, 1958

WEINER‑KRÁĽ, Imro: Denníky. Bratislava : F. R. & G., 1996