Andrej Barčík

majster línií a tvorby významových štruktúr

(1928 Závodie, Žilina — 2004 Žilina)

V rokoch 1946 — 1948 študoval na súkromnej škole dekoratívnych umení v Prahe a v rokoch 1948 — 1950 ako mimoriadny poslucháč na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (prof. J. Mudroch). V rokoch 1950 — 1951 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Ľ. Fulla), ale štúdium bol nútený prerušiť. Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu (1957). Od roku 1958 sa systematicky venoval kolážam a kombinovanej technike. V rokoch 1959 — 1970 vystavoval v Československu i v zahraničí. Po dlhej odmlke začal opäť pravidelne vystavovať po roku 1989.

Začiatkom päťdesiatych rokov sa venoval kubistickému a predkubistickému umeniu, kde sa vyrovnával s novým videním klasickej maliarskej moderny. Už v začiatkoch svojej tvorby vymedzoval tvary pomocou línií, ktoré sa stali jedným z najdôležitejších prvkov celej jeho tvorby. V ranom, ale už zrelom tvorivom období, sa sústredil na redukciu foriem a v jeho tvorbe sa ustálil purizmus tvarov — čistý tvar vymedzuje neprerušovanou, súvislou líniou. Výtvarnú striedmosť podporuje prísnou výstavbou kompozície, ktorá sa tiež stáva nosnou črtou jeho tvorby. Podobne ako ostatní galandovci, k podstate vecí sa dostáva aj cez geometrizáciu tvarov. Priťahovala ho tvarová i výrazová disciplína Japoncov, subtílna línia negatívnej aj pozitívnej siluety podčiarkuje kresebný charakter aj maliarskej tvorby. V šesťdesiatych rokoch defiguráciu v tvorbe vystriedal opätovný nástup postavy, ktorá si však uchovala čistotu prostého výtvarného znaku. V druhej polovici dekády nastalo smerovanie k informelu, elementy ktorého pretrvávali aj v neskoršej tvorbe, napr. vo forme neutrálneho pozadia a v tendencii k čiastočnej abstrakcii. Od roku 1958 sa Barčík ako jeden z prvých začal intenzívne a systematicky venovať koláži. Skombinoval hladkú plochu so sekundárne použitými materiálmi, čím vytváral rôzne vrstvenia materiálových i významových štruktúr. Aj koláže však smerovali k fragmentarizácii foriem a svojskej poetike umelcovho sveta s charakterom balád (opakovanie, útržkovitosť, dramatickosť až tragickosť výrazu a pod.). Na jednej strane u neho sledujeme zmysel pre vecnosť, príbuzný princípu metafyzickej maľby, ktorý bazíruje na nemennosti, stálosti, na strane druhej si autor do hĺbky uvedomil úlohu osudu či náhody, ktoré v metaforickej podobe terčov, kariet a iných predmetov (napr. zememeračské tyče) určovali maliarsky a, samozrejme, aj duchovný priestor človeka. V sérii fotokoláží Plocha, vytvorených v poslednom období tvorby, často in situ, syntetizuje všetky osobité charakteristicky svojej tvorby. Mimoriadnu úlohu v jeho tvorbe zohráva žáner zátišia.

Hoci sú to zátišia vizuálne tradičného charakteru so zoskupením predmetov každodennej potreby, nejde v nich o pátos, dokonca ani o cit alebo náladu, ale o znak. Maliar v nich potlačil charakter predmetnosti hmoty a hĺbku priestoru, čím posilnil pojmové chápanie tvarov. Kontrasty teplých a studených tónov pôsobia mimoriadne sugestívne. Ostrá silueta, takmer vždy prítomná v obrazoch, „… sprevádza striktné hranice tvarov boľavou vrypovou kresbou, ktorá sa zarezáva do ticha plôch“ (Kára, 1967, nepag.). Zátišie u neho síce vystupuje v klasickom ponímaní žánru, teda ako zobrazenie vedome alebo náhodne usporiadaných predmetov, ale nie v pôvodnom zmysle zátišia ako natura morta, teda „mŕtva príroda“. V jeho prípade ide o zvečnenie každodenných predmetov, ktoré ho obklopujú a vizuálne napĺňajú jeho svet. Nevystupujú však ako predmety, ku ktorým sa citovo viaže, ale ako predmety-znaky. V jeho dielach sa stretávajú a maliarsky hodnotovo vyrovnávajú rozdielne vlastnosti zobrazeného. Sú to predmety, javy, udalosti a postavy z autorovho života, ktoré ho obklopujú, určujú jeho svet a čiastočne aj osud. Tieto javy vo svojej zdanlivej jednoduchosti a triviálnosti tvoria svet maliara, ktorý ich chce vidieť v ich nemennosti ako idey. Tento mikrokozmos plný drobných predmetov, svet tvorený súhrnom každodenných predmetov, ašpiruje na pozíciu sveta večného.


KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012,
s. 55

buttons autor

Použitá literatúra

KISS-SZEMÁN, Zsófia: Galandovci — legendy slovenskej moderny 1969 — 1989. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2011

JANČÁR, Ivan — KISS‑SZEMÁN, Zsófia: Fenomény v slovenskom výtvarnom umení v druhej polovici 20. storočia. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2009

MOJŽIŠ, Juraj: Galandovci. Legendy slovenskej moderny 1957 — 1968. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2010

MOJŽIŠ, Juraj: Galandovci. Skupina Mikuláša Galandu. Trenčín : Q-EX, 2004

MOJŽIŠ, Juraj: Galandovci. Galandovci po roku 1970. Trenčín : Q-EX, 2004

MATUŠTÍK, Radislav: Andrej Barčík — akty. Trenčín : Q-EX, 2002

MATÁK, Márius — RUTTKAY, Jozef: Andrej Barčík. Bratislava : Interpond, 1996

BACHRATÝ, Bohumír: Andrej Barčík. Katalóg výstavy. Bratislava : Zväz slovenských výtvarných umelcov, 1989

BAKOŠ, Ján: Maliarske dielo Andreja Barčíka. In Slovenské pohľady, 1968, roč. 84, č. 5, s. 71 — 77

KÁRA, Ľubomír: Andrej Barčík. Katalóg výstavy. Bratislava : Galéria C. Majerníka, 1967