Socha mesiaca: Juraj Rusňák

Galéria Nedbalka vo svojej v poradí štvrtej komornej prezentácii diela mesiaca tentokrát siahla hneď po štyroch sochách Juraja Rusňáka. K inšpirácii tohto výberu prispelo, že tohtoročnú „dotáciu“ svetla a tepla už máme vyčerpanú a treba sa nám za nimi teraz vybrať do vlastných vnútorných svetov, rovnako, ako postupoval Juraj Rusňák, keď sa venoval svojej voľnej tvorbe. Jeseň a zima boli u neho tým časom, keď sa napájal na kreativitu obsiahnutú v kozmickej energii prestupujúcu aj Zem, vegetáciu, živé organizmy, človeka. Keď dešifrovával kód ľudského vedomia prepojený na vesmírny celok a vynášal na povrch metamorfózy života, zákonitosti rastu, rytmu, svetla a harmónie, zákonitosti súznenia, keď sprítomňoval hodnoty obsiahnuté v duchovnej tradícií.

Princíp jednoty a celku stvorenia nachádzal pretkaný láskou, krásou, slasťou, pravdou. Krásu poňal ako rovnováhu celku, tmel jednoty, tmel života, a slasť ako jej chuť, stav naplnenia. Tomuto všetkému podriadil výraz a tvary svojich sôch, aj tých, ktoré sú tu teraz vystavené.

A tu je druhý motív tejto komornej prezentácie. Juraj Rusňák tvoril svoje sochy viac-menej ako sadrové modely možných monumentálnych diel. Životnosť tohto krehkého materiálu však nemôže súperiť s časom, preto Galéria Nedbalka, aj ako „tútor“ časti umelcovho diela, umožnila, aby sa posolstvo predstavených diel dostalo do trvalejšieho materiálu. V tomto prípade je to bronz.

Vystavené diela

Organická forma XIV. – Bunka, 1967 (sadra), bronz (2013), v. 37 cm

„Bunka“, patrí k Rusňákovmu prvému programovému sochárskemu cyklu Organické formy (pod číslom XV.). Cielene v ňom postupoval ako príroda – od jednoduchého k zložitému. Dotýkal sa biologicko-vegetatívnych zákonitostí rastu a bunka s jej premenami sa stáva základom jeho sochárskeho slovníka. Nejde mu o jej napodobnenie, sústreďuje sa na jej energiu, rast, pohyb, rytmus, napätie, schopnosť rezonovať. Princípy, ktoré mu umožnia ďalej budovať objem, transformovať tvar, komunikovať so svetlom.

Meditácia, 1983 (sadra), bronz (2013), v. 35,5 cm, z cyklu Asociácie

„Meditácia“ podnecuje asociačné ponory vnímateľa cez harmóniu a čistotu tvaru najprv k dotyku s antickým ideálom krásy. Grécki sochári v ňom spájali krásu pozemských žien a mužov a jej „extraktom“ obdarovali iluzívne telá božstiev. Ideál pre pozemšťanov a najmä pre pozemšťanky nedosiahnuteľný.
Plynulé tvary sochy vedú pohľad a asociácie ďalej. Možno vnímať nekonečný počet pohladení prijímaním a láskou podieľajúci sa na jej „stvorení“. Ženskosť tu má podiel na jedinečnom vzťahu, do ktorého sa plynulo oddáva. Bez prvoplánovosti telesnosti, vlastnenia. Prežívať niečo podobné je dané nám všetkým, odhliadnuc od krásy a kvality telesnej schránky.

Materstvo V., 1983 (sadra), bronz (2013), v. 34,5 cm, z cyklu Asociácie

„Materstvo“ patrí spolu s rodinou a so zrodením u Juraja Rusňáka k najčastejším asociačným motívom, pohľad vnímateľa vedie od odovzdanej dôvery a nájdenia bezpečia v dieťati k bezvýhradnej nehe a akceptácii nového života v matke. Záznam chvíle prežívania, aké sa môže opakovať v ktoromkoľvek pozemskom bytí, v ktorejkoľvek rodine, stačí dať mu priestor…

Herakles podopiera Alkménu, 80. roky 20. storočia (sadra), bronz (2013), v. 35 cm, z cyklu Asociácie

„Herakles podopiera Alkménu“, dieťa sa pokúša v momente mimoriadnej únavy svojej matky poskytnúť jej oporu. Tak ako tu, aj v živote bežného človeka sú momenty, keď boj, ktorý je nám daný zviesť, začína byť nad naše sily. Vtedy môže stačiť tak málo, aj snaha krehkého stvorenia, aby sa obnovila schopnosť vzpriamiť sa a niesť svoj údel. Táto matka a dieťa Juraja Rusňáka dávajú tušiť, že keď dostatočne pozorne vnímame svojho blízkeho, môžeme pre neho v potrebnom okamihu urobiť to, čo by inak patrilo do výbavy obra.

„U Rusňáka ide „o umelca, ktorý v zmysle Baudelairovej úvahy je umelcom úplným, takým, ktorému nechýba ani kritický duch, ani túžba hľadať a potreba formulovať zákony a podľa nich tvoriť. /…/ Prítomnosť i minulosť, cit a intelekt zmiešali sa navzájom do novej vyššej jednoty umeleckého činu. Došlo k prirodzenej syntéze názorov a štýlov v zmysle tvorivej metódy i vyjadrovacích prostriedkov. Tento proces bol urýchlený ľudskou i tvorivou zrelosťou autora. /…/ Ide za svojím vlastným tvarom, za svojou skúsenosťou, za svojou predstavou. /…/ Pred Rusňákovymi dielami, veľmi jasnými a čistými, pred dielami, ktoré vznikali vedomým procesom, ako aj z hlbokého citového pohnutia, máme vždy pocit posvätného. Dá sa im veriť. Páčia sa nám práve preto, že sú síce krásne, ale nie artistné.“ (Stefan Tkáč)

Renáta Gudernová

Akademický sochár Juraj Rusňák sa narodil 30. januára 1938 v Červenici. Tu ho dedinský život školil v kováčskom i rezbárskom remesle jeho predkov, v hospodárení so zemou, ale zároveň mu dal aj priestor na pozorovanie prírody, na rozjímanie a na jeho milované kreslenie.

Keď potom v roku 1953 prichádza za kreslením do Bratislavy na ŠUP-ku, nevie sa spamätať zo sklamania, že ho zaradili na rezbárstvo. Až do chvíle, kým na dejinách umeniach má možnosť spoznať grécke antické sochárske umenie. V tom momente prijíma sochárstvo za svoj vnútorný program a kresba sa mu stáva nadlho iba prostriedkom na tejto ceste.

Juraj Rusňák potom už cielene pokračuje v štúdiu sochárstva na VŠVU (1957-1963) v ateliéroch profesorov F. Štefunka a R. Pribiša. Po skončení štúdií sa rozhoduje pre voľnú sochársku tvorbu. Kombinuje ju s tvorbou monumentálnych diel pre architektonické dotvorenie budov. Tento „rozvrh práce“ mu umožňuje udržať skromné podmienky pre vlastnú tvorbu.
Zobrazovať videné, kopírovať realitu Jurajovi Rusňákovi nerobí problém, v génoch má remeselnú zručnosť otcovho rodu. Dokazujú to diela vytvorené ešte na škole (Chlapec s okarinou, ženské akty) a aj jeho portréty. Chce ísť však ďalej, mimo viditeľného sveta, ale predsa tak skutočného, prítomného a všeobsiahleho… Chce v ňom dať slobodu svojej imaginácii a tvorivosti. Pri zachovaní princípov harmónie, dokonalosti a krásy, pri zachovaní princípu umenia ako „inšpirátora“ smerovania ľudskej spoločnosti. Svoj „pravzor“ nachádza v prírode, siaha až k bunke ako k potencii všetkého budúceho a dospieva k procesu postupného „bionarastania“ svojich diel. Témami sú mu spočiatku najmä procesy premien a kolobehu života, postupne ich rozširuje, rovnako s tým aj priestor svojich sôch, o duchovnú sféru človeka a jeho emócie.

Literatúra:
TKÁČ, Štefan: Juraj Rusňák. Sochárske dielo, kresba a grafika. [kat. výst.], Bratislava, ZSVU, 1988.